Baby 5

Potichu som sedel v aute, prstami klepal po volante do rytmu piesne, ktorá sa ozývala z rádia, ktoré mi ako jediné robilo spoločnosť. Vonku bolo pekne, po dlhej dobe opäť vyšlo slnko, čo mi tiež vytváralo úsmev na tvári. Za následok to však nemalo len počasie vonku, ale hlavne krásna hnedovláska.

Neubehlo ani päť minút odkedy som skoro až násilím musel opustiť jej nemocničnú izbu a už mi chýbala. Neustále som myslel na jej vystrašené hnedé oči, v ktorých sa postupne strach menil na šťastie a lásku. Chýbal mi jej krásny úsmev, ružové líčka a sladká vôňa, ktorá ešte stále zaplňovala aj moje auto.

Bolo to zvláštne. Nepoznal som ju ani deň, iba pár hodín a už mi až bolestne prirástla k srdcu. Takisto  ako aj malý James. Netuším či to bolo tým, že som bol pri jeho pôrode alebo jeho veľkými hnedo-zelenými očami, ktoré zdedil po mame.

Netuším či to bolo ľútosťou, že ostala úplne sama alebo hnevom na všetkých, lebo ju kvôli hlúpostiam nechali samú,  ale potreboval som byť pri nich. Potreboval som ich chrániť. Starať sa o nich. Pomáhať jej zo všetkým s čím by potrebovala. Potreboval som vedieť ako sa cíti, či je všetko v poriadku.

Hnev vo mne stále vrel. Nechcel som to pred Maddie dávať najavo, nechcel som, aby sa bála a taktiež som nechcel zobudiť Jamesa, ale ak sa mi ten Matt dostane do rúk, bez váhania ho zabijem. Ktorý normálny muž nechá tehotnú ženu napospas osudu??

Áno, aj ja som chlap, ale tak ako som už povedal v nemocnici, bol by som najšťastnejší muž na svete keby mi žena oznámi, že čaká bábätko. Malé nevinné stvorenie, ktoré za nič nemôže a má právo na život. Ako jej vlastná matka mohla dať na výber?? Tiež je matka. Tiež sa ocitla v takej situácii ...

Skôr než som sa ešte vyše začal rýpať v mojich myšlienkach, zo zadu niekto zatrúbil a mne neuniklo, že na semafore už dávno nie je červená. Rýchlo som pokrútil hlavou, aby som zahnal nezmyselné slzy, ktoré sa objavili pri spomienke na uplakanú Maddy, a smeroval na ulicu, ktorú mi pred chvíľou poslala.

Podľa údajov, ktoré sa v nej nachádzali som zaparkoval pred veľkou modernou bytovkou. Auto som nechal na parkovisku, zo zadných sedadiel zobral nákupné tašky, prešiel ku vchodovým dverám, ktoré som otvoril kľúčami od Maddy a výťahom sa vyviezol na piate poschodie.

Na pravo sa nachádzali mohutné dvere z tmavohnedého dreva podobné tým mojim. Na nich visela čierna menovka s jej menom - Madeleine Collins. Priveľmi som sa nechcel zaoberať faktom, že odteraz ju budem volať len Madeleine, už teraz som si predstavil ako jej sčervenajú líčka, a ďalším kľúčom otvoril dvere od bytu.

Ocitol som sa v malej chodbe, kde sa nachádzal botník, skriňa zo zrkadlom a vešiakmi. Zabuchol som za sebou dvere a vošiel hlbšie do bytu, kde bola ešte jedna veľká izba rozdelená na obývačku a kuchyňu, z kade viedli dvere do spálne s kúpeľňou.

Vrátil som sa späť do kuchyne, vyložil nákup, aby sa nepokazil a z obývačky zobral menšiu cestovnú tašku tak, ako mi bolo povedané. Neplánoval som sa tu dlho zdržovať, popravde som chcel čo najrýchlejšie odísť. Nie je mi veľmi príjemné behať po byte cudzej osoby, keď tu majiteľ nie je.

Preto som rýchlo vzal tašku, pre istotu skontroloval celý byt, aby sa náhodou niečo nestalo, a potom čo som ho zamkol a výťahom sa odviezol na prízemie, vrátil som sa k autu, tašku hodil na sedadlo spolujazdca a vrátil sa na späť do nemocnice.

Pôvodne som sa chcel nenápadne prešmyknúť okolo nepríjemnej sestričky na informáciach, s ktorou som už mal tú česť, ale nakoniec som si to rozmyslel. Jednak, moje maskovanie dopadne vždy katastrofálne, takže by ma stadiaľto vyhodili a druhák, keby ju znovu uvidím, pravdepodobnosť, že by som sa dostal domov bola malá a ja som mal ešte niečo na práci.

Takže som cestovnú tašku podal starej známej sestričke a pekne ju poprosil a láskavosť. Nedôverčivo si ma premeriala, ale nakoniec mi tašku vytrhla z rúk a odišla k výťahom. Skôr ako doň stihla nastúpiť, zakričal som za ňou poďakovanie a rozbehol sa k autu.

Namieril som si to do najbližších potravín, nakúpil potrebné veci na uvarenie skvelej večere pre moju lásku a konečne sa vydal domov, kde ma už čakal nedočkavý Loki aj s vôdzkou. Vanessa našťastie nebola ešte doma, čo mi hralo do karát. Rýchlo som vyvenčil svojho miláčika, doma dal variť špagety, pripravil omáčku a prestrel stôl. Akurát, keď som zapaľoval sviečku uprostred stola, buchli dvere a do kuchyne napochodovala naštvaná Nessa.

"Môžeš mi vysvetliť, kde si b-" Nahnevane vošla do kuchyne a pri pohľade na stôl a voňavú večeru ostala ticho.

"Rád ti všetko vysvetlím, ale teraz budem najšťastnejší muž na svete, keď si sadneš za stôl a vychutnáš si večeru." Usmial som sa, pristúpil k nej a začal jej vyzliekať kabát.

"Ak si myslíš, že večerou na všetko zabudnem, si na omyle." Hrôzostrašne zašepkala, odstrčila ma od seba a sama si vyzliekla kabát a vyzula topánky.

"Chcem ti len vynahradiť tie skazené raňajky. Naozaj ti potom všetko vysvetlím. Nehnevaj sa prosím." Znovu som k nej pristúpil a rukami objal okolo pásu.

"Vonia to skvele. Dúfam, že to tak aj bude chutiť, mám príšerný hlad." Vyvliekla sa z môjho objatia a usadila sa za stolom.

"Zase ma podceňuješ??" Podpichol som ju.

"Nie. Stále som na teba nahnevaná." Zamrmlala a odpila si z pohára, kde bolo naliate červené víno.

"No tak Nessie." Zasmial som sa a postavil pred ňu tanier z jedlom.

"Nevolaj ma tak. Vieš, že to nemám rada." Odvrkla a bez toho, aby na mňa počkala sa pustila do špagiet.

"Vanessa, prečo presne sa hneváš??" Spýtavo som na ňu pozrel.

"Chceš zoznam??" Nadvihla obočie čo značilo, že toto všetko je len ticho pred búrkou.

"Nie, vďaka." Urazene som buchol tanierom o stôl a odišiel do spálne.

"Áno uraz sa!! To vieš najlepšie!!" Skríkla za mnou.

"Tak prepáč, že som chcel mať pokojnú večeru zo svojou priateľka." Vrátil som sa do kuchyne a čakal, kým vyletí a vlepí mi facku. Tak zvyčajne končia naše hádky.

"Na to si mal myslieť pred tým, ako si ma ráno nechal čakať dve hodiny v posteli. Zmeškala som dôležitú poradu, ale to nie je to najhoršie!! Celý čas som tŕpla od strachu lebo nevieš ani len napísať, že prídeš neskôr." Postavila sa a so uslzenou tvárou sa ku mne otočila.

"Čakal som na kávu, keď tam začala rodiť mladá žena. Odviezol som ju do nemocnice, kde si ma sestričky pomýlili s otcom, takže som bol aj pri pôrode. Prepáč, že som sa ti neozval ani nezdvíhal, ale bol som tak trochu v šoku a potom som sa rozprával s Maddy, tak sa volá ta žena." Vysvetlil som pokojne.

"B-Bol si pri pôrode??" Prekvapene zdvihla hlavu.

"Áno. Pôvodne som chcel počkať vonku, aby som vedel, či je všetko v poriadku, vieš predsa aký som starostlivý. Ale skôr než som stihol niečo povedať, stál som uprostred pôrodnej sály a držal Madeleine za ruku." Usmial som sa pri tej spomienke, ako krčí, že už nikdy nebude mať nechránení sex.

"Tak som sa bála Liam." Vzlykla,búrka v podobe hádky bola preč  a ja som svoju lásku bez problémov objal.

"Prepáč mi to. Vážne som netušil, že sa budeš tak báť." Zašepkal som a zosilnel objatie.

"Niekedy si strašný sebec Liam James Payne. A sú aspoň v poriadku?? Mamička a dieťa??" Zvedavo na mňa pozrela.

"Našťastie áno." Prikývol som, akoby som sa v tom sám uisťoval, zobral Nessinu tvár do rúk a opatrne ju pobozkal.

Keď sa nebránila, prehĺbil som bozk a jazykom vnikol do jej úst. Rukami som skĺzol na krásny pevný zadoček a vysadil ju na kuchynský pult. Zasmiala sa, na večeru sme dávno zabudli. Už nikto z nás nepociťoval hlad. Aspoň nie hlad po jedle.

"Nespravíme si aj my malého Payna juniora??" Vzdychol som jej do pier, keď ma nechtami poškriabala na hrudi.



- dúfam, že ešte tento týždeň vydržíte s časťami Baby a potom vás zavalím časťami FBI :)) Kate