Takže oficiálne, blog je opäť funkčný!!! Škola už skončila, všetko mám uzavreté, všetko čo sa dalo pokaziť som pokazila, ale akosi už je zbytočné to riešiť. Mám za sebou najťažší ročník na škole a ešte ťažší pred sebou, ktorý je zároveň aj posledným, fúú maturita, takže snáď to prázdninami neskončí a budem môcť písať aj cez školský rok. Bolo ťažké sa sústrediť na blog, keď som sa musela učiť do školy a ešte k tomu aj pracovať. Nemala som čas ani sama na seba, nie to na kamarátov, záľuby a Vás. Veľmi ma to mrzí, aj som sa snažila polepšiť, aj som Vám sľúbila, že už začínam pracovať na časti, ale nikdy som sa na to nedokázala sústrediť. Verím, že to chápete, že chápete mňa, a že tu budete so mnou aj naďalej. Myslím, že to je všetko podstatné čo som Vám k oznamu chcela povedať a teraz prejdeme na to lepšie a zaujímavejšie, čiže koncert.
P.S.: Týmto prosím všetkých čo ma majú radi, ale aspoň moje poviedky, tak zdieľajte, informujte všetkých, že som späť!!! Bola by som Vám za to veľmi vďačná. :))
Neviem koľkí z Vás mali to šťastie ako ja a ísť na koncert do Viedne, snáď je Vás čo najviac, no pre tých čo žiaľ to šťastie nemali tak by som Vám ho rada opísala z môjho pohľadu.
Keďže bývam v meste z ktorého sa ledva dostanem do školy, nie to ešte do Viedne, tak som vstávala o 3:15 ráno. Bola to fuška, ale v apríli aj v máji som mala súťaže zo školy a musela som vstávať rovnako, takže už som bola aj zvyknutá. 4:20 mi išiel autobus do Trenčína, z kadiaľ mi 5:35 išiel vlak do Bratislavy a z tadiaľ 7:43 do Viedne, kde som už bola o 8:45.
Človek si povie, že keď vstáva tak skoro ráno, že si aj pospí či vo vlaku alebo v autobuse, ale bola som taká nervózna a nadšená že som si zdriemla možno pol hodinku až vo vlaku do Bratislavy. Išla som s ocinom, keďže on vo Viedni býval niekoľko rokov a poznal to tam, tak sme si spravili aj okružnú jazdu po meste.
Keď sme prišli do Viedne ako prvé sme išli pozrie štadión, aby sme potom trafili. Cesta metrom na štadión trvala asi 15 minút, 20 aj s prestupom, keďže na štadión neviedla priama linka. Úprimne, keď mi kamarát hovorila že budem musieť kráčať zo štadiónu na metro, tak som myslela, že je asi 10 min cesty od štadiónu, ale metro bolo hneď vedľa. Akoby ste len prechádzali cez cestu a už ste boli na pri štadióne. Všade chodili páni a dámy z tričkami, vlajkami, svetielkami a neviem ešte s čím. Pôvodne som si chcela kúpiť aspoň tričko, keďže aj z Edovho koncertu som si priniesla tričko, okrem iného, ale keď som videla tú cenu 35€ tak som si povedala, že asi nie. Ďalších 10 min som stála pred stánkom a rozhodovala sa, že či si aspoň nekúpi vlajku, ktorá stála 20€, ale na koniec som sa rozhodla že nie. Že toľko peňazí za to nevyhodím. Tak sme sa išli pozrieť k môjmu vchodu, aby som vedela, kde sa mám potom postaviť, keďže na koncert som už išla sama. Vchody boli podľa sektorov čo bolo veľmi fajn, ja som mala sektor E, taký maličký, takže tam ani poobede veľa ľudí nestálo.
Už keď sme sa prechádzali okolo štadiónu ráno o 9, bolo tam dosť veľa báb a všetky spievali pesničky od chalanov a opaľovali sa ale spali na deke. Poviem mám, že oblo také teplo už hneď ráno, že by som sa na to asi aj vykašľala a bola radšej úplne vzadu ako tam takto stáť. Ale tak opäť páni a dámy chodili aj s vodami, aj s bagety, aj s praclíkmi, takže myslím, že to baby na koniec aj zvládli.
Keď som už vedela, kde sa mám postaviť, tak sme sa išli pozrieť po meste. Navštívili sme Prater, ktorý nám celý trvalo prejsť asi hodinku. Pravdou je, že sme sa ani neponáhľali, mali sme predsa veľa času, tak sme sa tam pomaličky prechádzali, fotili si všetko a otec mi rozprával príhody, keď tam býval. Potom sme sa išli prejsť na námestie ku katedrále a na koniec na zámok známe Sisi, ktorý bol úžasný. Tie velikánske záhrady a výhľad z kopca skoro na celú Viedeň, jedným slovom úžasné. Neverila som, že niekedy takú krásu uvidím a stalo sa tak. Ešte som sa chcela ísť pozrieť pred palác a a ešte ďalšie chrámy ale kým sme sa dostali z Pratra na námestie a z tadiaľ k Sisi a opäť naspäť, tak boli 2 hodiny a tak sme si povedali že pôjdeme ku štadiónu a tam bolo obchodné centrum, kde sme skočili ešte do obchodu a popozerať nejaké obchodíky. Poviem Vám, v rade na WC som čakala 20 min, ak nie dlhšie. No, ale vydržala som to našťastie.
Zopár fotiek z Viedne.
A potom sme sa konečne presunuli ku vchodu na štadión. Už o 3 tam bolo logicky strašne veľa ľudí, u môjho vchodu stálo asi 40 ľudí, predo mnou Slováci, tak sme sa rozprávali a čas rýchlejšie ušiel. O pol 3 mali púšťať ľudí na státie, ale ako vždy sa to nedodržalo a pustili ich až o pol 4, takže sa to celé posunulo a nás čo mali púšťať o pol 4, pustili až o 4. Dopredu bolo napísané, že budú brať veľké fľaše a môžeme mať iba malé. Ja som mala od rána 1,5l a pri štadióne mi ostalo akurát tak za pohár vody vo fľaške tak som dúfala, že mi ju nezoberú, ale zobrali aj malé fľašky, takže opäť logika nikde.a pol litorvi pohár na štadióne 4,5€ takže zarábali pekne Vám poviem. O pol 5 som už sedela na svojom mieste, kde na mňa pražilo Slnko a nezávidela som tým čo sú na státie. Naozaj iba tie prvé dve zóny tam boli na sebe natlačené a dáždniky mali nad hlavami aby im toľko nepražilo na hlavu, ale inak ostatní sedeli po krajoch v tieni. Ja som vydržala asi hodinku na tom žeravom Slnku a potom som si išla sadnúť na schody do tieňa, kde sedelo už asi 20 báb a hrala sa na mobile. O 18 som sa vrátila naspäť na svoje miesto a čakala na predskokanov, od ktorých som poznala asi jednu pesničku aj to som zabudla do 10. na názov. Ale nebolo to tak len u mňa. McBusted si užil málokto. Každý si vyše užil pesničky ktoré hrali medzi pauzami. Keď pustili makarénu, všetci sa zdvihli a začali tancovať, to bol pre mňa perfektný zážitok, všetci išli ako jeden a proste to bolo úžasné. Videa z toho nájdete aj na youtube, takže ak Vás to zaujíma, pokojne si ich pozrite.
Úprimne bola som veľmi prekvapená koľko českých a slovenských a hlavne talianských vlajok tam bolo. Naša Slovenská bola dokonca prehodená aj cez kameramana, takže super. Vedľa mňa sedela Talianka, taká zlatá baba, trošku sme pokecali, ale ona tam bola s otcom, ktorý jej nahrával koncert, takže ona sa väčšinu venovala jemu.
Zopár fotiek spred koncertu.
Začali s Clouds, Harry sa rozbehol na ľavú stranu, môj dokonalý Louis na pravú, Niall s gitarou ostal v strede a Liam pri ňom. A ja som stále neverila. Stále som tomu nedokázala uveriť. Pokračovali so Steal My Girl, vtedy sa Liam rozbehol aj na to ďalšie pódium a to som ho mala ako na dlani.Všetci spievali, kričali, užívali si to akoby to bol ich posledný deň života. A ja som už vtedy nevedela či mám hlas alebo nie.
Where Do Broken Hearts Go, to je jednoducho srdcovka, nskutočné to bolo!!! Myslím, že po nej alebo ešte pred ňou, hej bolo to bo steal my girl, sa Niall zasmial a počuť jeho smiech na život = orgazmus. Midnight Memoriers, koniec úplne peckový, ten Harryho hlas, och chcem ho počuť znovu a teraz. Kiss You, to je už naša klasika. Stockholm Syndrome sa mi veľmi nepáči, ale tak každý z nás ma svoje, takže ... ako na koncerte som si to užila ale inak to nepočúvam veľmi.
Ready To Run, na to som sa tešila asi najviac spolu s LT, Night Changes, SOML, You & I, WMYB a Through The Dark to boli jednoducho neskutočné pocity, neopísateľné slovami WMYB tie spomieky na tie ich začiatky, proste .. plakať sa mi chce už teraz, keď to tu píšem. Better Than Words - Harryho fontána, ktorú som nestihla natočiť, za to mám Niallov rozkrok, pohyb na ktorý čakal celý štadión celý večer mám taký pocit. Poviem Vám, keby sa dá krikom zbúrať štadión, tak ho možno aj zbúrame, tak hlasní sme boli, aspoň mne to tak pripadalo.
Don't Forget Where You Belong, pri tejto pesničke sa stalo niečo čo chalani nečakali, prvý a tretí rad mal červené balóniky, stredný biely a tým sa mala vytvoriť Rakúska vlajka a ja som mala pocit, že som nám to aj podarilo aspoň naša strana, ale keď som si pozerala iné videá tak to vidieť ani veľmi nebolo takže neviem. Každopádne druhá strana svietila len mobilmi, ale aspoň niečo. A na státie skoro všetci mali jedna strana Danke a druhá "že ste zostali s nami" a tie ich prekvapené tváre a úsmevy plné radosti a lásky a Liam si ti fotil, proste paráda, zimomriavky mám aj teraz. Girl Almighty, pesnička ktorú som si od Summertime ball 2015 neskutočne zamilovala, nová srdcovka, naživo ešte lepšia. One Thing je ďalšie spomienkové, netreba žiadne slová. Alive, Diana, Little White Lies, Little Black Dress a Strong sú fajn, ale také no nie môj šálok kávy, i keď Strong mi v poslednej dobe strašne ulahodilo. Ale verte mi, aj keď máte menej obľúbené pesničky, tak na koncerte sa to stratí. A celé to zakončilo nesmrteľný Best Song Ever. Neviem čo by som k tomu ešte mala napísať, myslím, že som dostatočne vyjadrila svoje pocity, ktoré som nevedela dať dokopy ani na druhý deň. V piatok v robote poobede som si vyspevovala Ready To Run, myslím že sa išli zo mňa aj zblázniť. Ale určite nie toľko ako my, keď Niall začal hrať na gitare No Control. Všetci začali spievať refrén a tešila sa, že to budeme počuť a hovno z toho. Že to v Bruseli zahrali spolu s 18 ma tak nasralo, že som sa skoro rozplakala a hľadala lístky do Fínska na posledný koncert v Európe, keďže všetko v Anglicku je oficiálne vypredané, ale potom ma to našťastie prešlo a povedala som si, že o rok to budem počuť a nikto mi v tom nezabráni.
Metro po koncerte, ešte horšie ako metro v Čechách po Edovi. Všade samí ľudia a tlačenica a všetko to bolo strašne na tesno a na koniec sme ani ten vlak nestihli ktorý sme mali. Išli sme na ďalší ktorý išiel za 20 min s tým, že do Trenčína sa už nedostaneme, takže som volala ujovi a ten sa na koniec, potom čo mu všetky plány zlyhali, rozhodol, že pre nás príde. Takže o 1:45 v noci som konečne sedela v teplúčku v aute a troška si zdriemla. O pol 4 ráno som konečne dorazila domov a už sa mi ani neoplatilo ísť spať lebo som za dve hodiny vstávala do školy, kde som musela ísť lebo sme išli do Bratislavy do divadla a čo sa mi nakoniec vyplatilo lebo mám fotku s úžasným Jurajom Kemkom. Týpek úplne najväčší, žiaden namyslený herec, na predstavenie v bermudach, žabkách a na bicykli so slovami. "jasné ideme sa fotiť."
Takže to boli dva najlepšie dni v mojom živote a už len čakám kedy sa ten deň zopakuje znovu.
Tieto dve videá boli normálne nahrávané kamerou, neviem prečo yt posralo tak tú kvalitu, ja na ntb ich normálne pozerám s normálnou kvalitou.
Ostatné som už nahrávala na mobil lebo mi došla pamäť, takže tá kvalita hovorí za všetko. Viacej videí nájdete na mojom yt kanáli.
Ešte pre Vás mám jeden odkaz - Best Song Ever, milujem ako do toho Liam spieva, počula som to snáď už asi 20 krát.
A to by bolo asi tak všetko s môjho zážitku do Viedne. Snáď som Vás potešila aspoň trochu tým, že som pridala aspoň nejaký ten článok. Začínam už a pracovať na poviedke, takže držte mi palce, snáď to tu bude čo najskôr. Ďakujem Vám za všetko! Kate :))
P.S.S: Skoro by som zabudla na fotku s Jurajom!!
Zistila som, že táto fotka z boku je asi najlepšia zo všetkých 4.
tri dééé a dva dééé
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára