Dangerous Love 23

Mám toho na srdci viac, ale keďže som sa rozpísala s častou, tak to bude inokedy :)) Takže si užite časť, menila som plány, takže to čo bude od tejto časti v nasledujúcich častiach, tam vôbec nemalo byť :)) Kate
P.S.: neviem prečo, ale stále sa mi tu podobá na vlka :))
ale strašne zlatý je s novým účesom :** tí, ktorí smútia za kučerami, nebojte dorastie :)))

"Čo sa stalo??“ Vtrhla do izby mama.

„Nič.“ Odvrkla som a poriadne sa schúlila do Pauloveho náručia.

„Takto sa som ňou nerozprávaj!!“

„Vylepil mi.“

„Prečo??“

„Lebo som mu povedala pravdu.“

„Akú?!!“

„Že skôr za otca považujem Paula ako jeho.“ Keď som to povedala, Paul stuhol. Jeho stisk povolili a cítila som ako jeho srdce vynechalo pár úderov. Pozrela som naňho, no on pozeral pred seba.

...

Ráno som sa zobudila vo svojej posteli. Zmätene som sa poobzerala okolo seba a rozmýšľala ako som sa sem dostala. Keď som sa po piatich minútach uspokojila s riešením, že ma asi preniesol Paul, som sa presunula do kúpeľne.

Pod pravým okom sa rysoval fialový fľak. Opatrne som si po ňom prešla a nakoniec si len povzdychla. Čo iné mi aj zostávalo?? Už to späť nevrátim. Ani nechcem. Zhodila som zo seba veci, vlasy zapla do drdolu a vošla do sprchy.

Po sprche som sa obliekla a chcela sa namaľovať, čo som si rozmyslela. Predsa len ho viac naserie, keď uvidí ako chcem ísť medzi ľudí. Nie, že by som chcela vyvolávať nejakú hádku, ale nech vidí čo napáchal. Zobrala som si veci + okuliare a zbehla do kuchyne.

Na raňajky som nemala chuť a už vôbec som nemala chuť sa pozerať na otca . Pretrpela som si toho už dosť. Pretrpela som všetky naše hádky, ktoré boli zväčša o tom istom. Pretrpela som všetky zákazy a sťahovania, kvôli ktorým sa vlastne tie hádky aj vytvárali. Ale nikdy mu nezabudnem, že na mňa zdvihol ruku.

Sadla som si za stôl, odpila si z džúsu, ktorý bol predo mnou a čakala kedy konečne niekto preruší to ubíjajúce ticho. Najlepšie by bolo keby mu zazvoní telefón. Práve teraz by som bola za to vďačná. Napätie medzi nami by sa dalo krájať. Ja som pozerala do zeme, mama na otca a otec na mňa. Cítila som jeho pohľad.

„Ty nebudeš jesť??“ Ozvala sa odrazu mama.

„Nemám hlad.“ Odvrkla som a konečne sa pozrela na otca.

„Nemôžeš ísť do školy s prázdnym žalúdkom.“ Povedala a podala mi tanier s toastami.

„A taktiež nemôžeš ísť do školy s opuchnutým okom.“ Ozval sa otec.

„Tak to máš potom smolu.“ Na silu som sa uškrnula.

„Láskavo nebuď drzá!! Nevychoval som  ťa ...“ Skočila som mu do rečí.

„Presne tak. Nevychoval si ma!! Vychoval ma Paul, človek, ktorý ani nie je pokrvne našou rodinou!!!“ 

Zopakovala som svoj menší monológ zo včera.

„Už stačilo,“ skríkla mama, „mal si sa ospravedlniť, nie?!!“ Nadvihla obočie.

„Ja?? Pozri sa ako sa ku mne správa!!“

„Sám si za to môžeš.“

„Takže na koniec som všetkému na vine ja?!!“

„To si povedal ty.“

„Len mi nehovor, že si to tak nemyslela!!“

A takto sa tam hádali ďalej. Preto som sa zobrala, v chodbe som sa obula, zobrala kabát a prešla za Paulom, ktorý akurát  štartoval auto. Sadla som si na stranu spolujazdca a nasadila okuliare. Paul sa nič nepýtal , iba sa ľútostivo pousmial a šliapol na plyn.

...

„Si v poriadku??“ Spýtal sa Paul, keď sme zastali.

„Máš ten pocit?!!“ Odvrkla som a zložila si okuliare.

„Ako mohol?!!“ Spýtal sa nechápavo, keď si všimol moje oko.

„Opýtaj sa jeho.“

„Nebuď taká.“

„Prepáč, ja len .. Nevládzem už.“

„Neboj, bude dobre.“

„Ako to môžeš vedieť??“

„Kedy som nemal pravdu??“

„No ...“

„Vieš čo? Proste mi ver.“

„Pokúsim sa.“ Pousmiala som sa, objala ho a vystúpila z auta.

Prvá hodina mi odpadla,  ale to nik nevedel. Nechcela som po včerajšku trčať doma alebo sa pofľakovať po meste. Chcela som sa zavrieť v zrkadlovej miestnosti a uvoľniť sa. Potrebovala som sa odreagovať, mať aspoň na chvíľu čistú hlavu.

Prešla som cez chodbu do miestnosti za telocvičňou. Vyzliekla som si kabát a tak isto aj rifle a sveter, pod ktorými som mala tielko a legíny. Obula som si cvičky, mobil napojila do reprákov, zapla pomalú hudbu a rozcvičila sa.

Započúvala som sa do rytmu piesne. Počkala som si na prvé sková skladby mojej obľúbenej skupiny a opatrne som spravila prvý krok. A potom ďalší a ďalší a ďalší. Pridala som do toho zopár otočiek a pár pohybov rukami.

 Pesnička skončila a ja som otvorila oči, ktoré som mala po celý čas zatvorené. Do zrkadla som sa na seba usmiala a ubezpečila sa, že všetko bude v poriadku, tak ako povedal Paul. Možno by som pokračovala ďalej v tanci keby som v odraze nezbadala kučeravú hrivu. Harry.

„Odkedy tu stojíš??“ Spýtala som sa nahnevane a prešla k repkrákom, kde som mala odložený mobil.

„Dlho.“ Odpovedal a počula som ako kráča ku mne. Nemôže vidieť moju tvár ...

„Prečo si mlčal??“

„Chcel som ťa vidieť. Vždy sa mi sem podarí prísť, už keď vychádzaš.“

„Ty ma sleduješ??“

„Nie, len mi je zvláštne, že vždy keď skončíme skôr, nejdeš domov ale sem.“

„Ako si vedel, že tu budem aj teraz??“

„Nevedel, to  bola náhoda.“

„Aj tak ma sleduješ!!“ V hneve som sa k nemu otočila čo som aj hneď oľutovala. Chcela som sa obrátiť späť ale bolo už neskoro.

„Čo sa ti stalo?? Kto ti to urobil??“ Spýtal sa zdesene a chytil ma za ruku, keď som a chcela znova odvrátiť.

„Spadla som.“

„Neklam mi.

„Ja ti neklamem.“

„El prosím. Čo sa stalo??“

„Otec ...“ Zašepkala som a znova sa rozplakala.

Harry na mňa neveriacky pozrel no hneď na to ma objal. Spravil to čo som teraz potrebovala najviac. Potrebovala som cítiť, že na mne niekomu  záleží. Že ma má niekto rád, že má ochráni. Že mu môžem dôverovať. A to presne poskytovala Harryho náruč.

Po chvíli som sa ako tak upokojila. Harry ma stále objímal a šepkal mi do ucha upokojujúce rečičky. Musím uznať, že to zaberalo, keďže som na koniec prestala plakať úplne. Opatrne som sa od neho na malú vzdialenosť odtiahla, aby som sa mu mohla pozrieť do oči.

„Bolo to kvôli mne, však??“ Zašepkal. Iba som pokrútila hlavou.

„Elizabeth no ták. Keby nebolo mňa, bola by si doma a toto by sa nestalo.“ Povedal aj on nahnevane a opatrne mi prešiel po fialovom fľaku pod okom.

„Možno nie, možné áno. Nikdy nevieš kvôli čomu by to mohlo byť.“

„Aj tak to nechápem. Ako ťa mohol udrieť??“

„Mňa najviac bolí, že mi neverí. Dobre, klamala som mu, ale tu ide o princíp. Verí radšej tej jeho gorile ako mne!!“

„Hlavne sa teraz upokoj.“

„To jediné mi momentálne nejde, keďže som sa s ním ráno opäť pohádala.“

„Všetko sa vyrieši.“

„To isté mi povedal aj Paul.“

„Tak asi na tom niečo bude.“

„Asi áno.“ Zašepkala som a znova sa k nemu privinula.

„Bolí ťa to??“ Zachrapčal.

„Troška.“ Prikývla som a sklopila som hlavu, na čo mi ju hneď zdvihol naspäť.

„Prosím, neodťahuj sa.“ Zašepkal tesne pri mojej tvári.

Čakal som, že ma pobozká, no on svoje pery pritlačil pod moje oko, na miesto kde ma to bolelo asi najviac. Privrela som oči a užívala si tie jemné dotyky jeho pier. No aj táto chvíľa sa musela skončiť.

„Tak tu si Ha – chalani stojte!!“