Just Teen Story: Ehm ... #60 + Ed Sheeran

Ahojte!

Neviem či sem ešte niekto chodí, teda podľa návštevnosti viem, že áno a ja som za to neskutočne rada, pretože aj keď som neaktívna, tak viem, že niekoho ešte zaujíma čo bude s týmto blokom. Sú to skoro dva mesiace čo som pridala nejaký príspevok a 7.3 to budú tri mesiace čo som pridala naposledy časť poviedky. Či ma to mrzí? Áno. Či mi veríte? Neviem. Či budem pokračovať. Hell ya. Samozrejme, že budem. Blog, písanie, čítanie, je to niečo čo mi pomáha odreagovať sa. Zabudnúť na realitu a preniesť sa do sveta fantázie. U mňa teda dosť pestrej fantázie, ktorá sa mi niekedy veľmi ťažko prenáša na papier, alebo wordu. Čo sa stalo? 13.12. som vám napísala, že časť bude čoskoro. Nebola. 23.12. som vám sľúbila, že sa pokúsim dať niečo dokopy, aby ste mali Štedrý deň ešte krajší ako obvykle. Opäť nič. 7.1. som začala písať časť, avšak po 3 veľkom odseku som sa zasekla a nevedela ako ďalej. Celý týždeň som otvárala blog, pozerala na 3 odseky a snažila sa niečo napísať. Vždy to skončilo tlačidlo delete, ja som zavrela blog, zavrela ntb a pozerala do prázdna. 11.1. som sa Vám konečne ozvala s tým, aby som Vám popriala všetko dobre do Nového roku. Spolu s tým som napísala, že novú časť môžete očakávať čoskoro. Dúfala som v tom, že tento blog, psychický blog čochvíľa prejde a ja budem znovu písať. Žiaľ, nič sa nestalo, nič neprešlo. Je 28.2. a ja som po vyše mesiaci otvorila blog s tým, že môj psychický blog prešiel, hlavu mám plnú nápadov a pred sebou týždeň písomiek (a musím mať dobre známky, inak mám ten lístok na chalanov do Viedne zbytočne), avšak až teraz prišla tá správna chuť na písanie. Nevravím, že časť bude dnes večer, alebo zajtra, vlastne neviem či bude vôbec tento týždeň, keďže som začala aj pracovať, ale bude. Dlhšie ako dva týždne určite čakať nebudete. Tentokrát nie. :))

Ako ste si mohli aj z názvu zistiť, bola som na 12.2 na Edovi v Prahe. Pôvodne som tam nemala ísť, myslela som, že v tomto období budem mať operáciu druhého kolena, ale nakoniec sa ukázalo, že nie. Takže keď sme sa konečne s Áňou zhodli, že teda nakoniec pôjdeme. Lenže to už neboli lístky. To bolo po prvýkrát čo sa Ed vypredal. Keď navýšili kapacitu, povedali sme si, že ideme, hádajte, či sme to stihli? Samozrejme, že nie. Odvtedy sme nadávali na všetko a všetkých každý jeden deň a dúfali v nejaký zázrak. A ten prišiel, keď oznámili, že sa Ed presúval do arény, lebo O2 je už vtedy obsadená. Vtedy sme nezaváhali a kúpili si lístky na sedenie hneď pri pódium. To nadšenie bolo neskutočné pretože som vedela, že uvidím konečne Eda, lebo keď bol cez leto vo Viedni nikto naň so mnou nechcel ísť. Vedela som, že vlastne presne po 4 mesiacoch uvidím opäť Áňu, a keďže jej mamina navrhla, že môžem u nich prespať, tak som vedela, že to nebude len na 1 deň. Keďže mi porušili spoje do Prahy, tak som do Prahy išla už 11. na večer a späť odchádzala až 13. večer. Ale presuňme sa ku koncertu.
Aréna sa otvárala o 18 a kedže sme mali lístky na sedenie, tak sme si povedali, že máme čas a nebudeme tak mrznúť, lebo sa poriadne ochladilo. Takže sme prišli pred arénu o pol šiestej. Každý kto už bol na nejakom koncerte obľúbeného speváka si vie predstaviť tú mäsu ľudí. Ani neviem prečo som bola prekvapená, že je tam toľko ľudí, keďže sa predalo nejako 10 000 lístkov. Postavili sme sa ku vchodu 28 keďže to bolo k nám najbližšie a bolo tam najmenej ľudí. Odbila 18 hodina otvoril sa náš vchod a my sme sa začali posúvať asi takým tempom, že 5 min = 2 kroky. Potom si Áňa všimla, že je otvorený aj vchod 31, čo bol vlastne vchod pre vozíčkarov, len sme nevedeli, že či aj nás tadiaľ pustia, ale keď pustili také 2 baby, tak sme sa vydali tam a za nami asi polovica báb ktoré stáli s nami u 28. Vnútri to bolo po označované, takže sme vedeli kam máme ísť. A potom prišiel ten najväčší problém. Sekuriťáci nevedeli čo a ako, boli stratení už len vo výraze, jeden tam bol starý asi tak ako ja, čiže mohol mať 18. Prišli sme do nášho sektoru a zistili, že nám nieto sedí na miestach, tak sme ich pekne požiadali, aby odišli, že toto je naše miesto, ukázali sme im aj lístky a oni pekne odišli. Takže nebolo ešte ani pol siedmej a my už sme si pekne sedkali a čakali. Horšie to bolo potom, keď sekuriťáci tvrdili, že je to nečíslovaný sektor, aj keď bol číslovaný, čiže tí čo prišli až po predskokanovi, tak si nemali kde sadnúť, sekuriťáci niektorých posielali až úplne hore, niektorí ostali sedieť na schodoch, alebo v uličke pred nami. Čiže organizácie na hovno, ale že vraj tam je to tak stále. Dokonca som sa potom dočítala, že pri tej 28, si tam sekuriťáčka pýtala kartičky na hokej. Logike nikde. Ešteže sme stadiaľ odišli.
Ale všetko zachránili Ed a Ryan. Ryan Keen, Edov predskokan, ďalší krásny Brit, ktorý to vie s gitarou. Doma som si od neho pustila asi 3 pesničky, boli fajn, presne Edov štýl, ale boli veľmi na jedno kopyto, čiže nič pre mňa, ale na koncerte som si ho užila. Dokonca hneď na začiatku hovoril po česky - Ahoj Praha. Jak se máš?. Zlaté, že sa aspoň jednu vetičku naučil. Ryan bol na pódium necelú hodinu, kedy si nás stihol odfotiť, oznámil nám, že bude po celom koncerte autogramiáda, čo my sme už vedeli, keďže to usporiadavatelia dali do skupiny, lenže nikto nevedel, kde je, čiže zmätok nastal aj po koncerte. Ryan to zavŕšil coverom od Bruna Marsa a Marka Ronsona, Uptown funk, ktorý bol neskutočný a užili si ho všetci. A za 10 min sa všetci rozkričali a prišiel konečne Ed. My sme sedeli asi tak 10 metrov od pódia, a to som mala čo robiť, keď som ho hneď zbadala, neviem čo by som robila keby stojím v prvej rade hneď oproti nemu. Ed začal s I'm a mess, pokračoval s Lego House, kde sme skoro všetci zdvihli srdiečka s Českou vlajku a nápisom We Love You Ed. Aj ja som mala Českú vlajku, keďže Slovenská bez znaku, vyzerá ako Ruská, a ja som ten znak nemala kam už nakresliť. Dokonca mu niekto hodil Českú vlajku aj na pódium a on si ju priviazal a mikrofón. Nasledovalo Don't, ktoré bolo prepojené s Loyal a Ninou. Strašne sa mi páči na Edovi, že on takto poprepájal väčšinu pesničiek a vy ste o tom ani nevedeli. Spievali ste jednu a zrazu druhú a takto to išlo celý koncert. A tiež na ňom milujem ako si to všetko sám predspieval, mal dva mikrofóny, predhral a potom púšťal a prepájal, proste top! Nasledovalo Drunk, Take it Back, ktoré bolo prepojené so Superstition, One prepojené s Photograph, Bloodstream, kedy sme všetci kývali rukou, tak ako to robia reperi. Vlastne to nám nakázal Ed. Dosť s nami komunikoval. Hovoril, že sa mu páči mesto, jedlo, pivo. Že je v Prahe po prvýkrát, že určite sú aj na koncerte ľudia, ktorí ho vidia po prvýkrát a podstatou jeho koncertov je, aby sme spievali. Aby sme spievali keď poznáme slová, keď nie, máme si nejaké vymyslieť. Cez piatu pesničku to bolo pri Take it Back, mu začali spievať Happy b-day, keďže Ed mal 17. narodeniny. Mne sa to zdalo divné, keď mi o tom Áňa hovorila, že sa to bude spievať, lebo to je ešte 5 dní, a jednoducho mi to prišlo divné, ale keď mu to zaspievali a Ed sa zmätene pozrel na hodinky a povedal, že má ešte 5 dní, ale môže predstierať že je to dnes, tak mi to prišlo zlaté. Nasledovalo Kiss me prepojené s Tenerife Sea, I was made to love her, cover od Stevieho Wondera, ktorý spieval s Beyonce na Grammy skadiaľ letel hneď do Prahy, to bolo prepojené s Thinking Out Loud. I see fire, túto pesničku som do koncertu veľmi nemusela, ale na koncerte bola úžasná. Srdcovka The a Team a 10 minútové Give me love, kde mi aj slzička vybehla na konci. Tam na chvíľu odišiel, asi minútka a potom sa vrátil a pridal ešte YNMIDNY prepojené s In Da Club a coverom od Iggy Fancy, ktoré bolo neskutočné. A na koniec Sing, kedy sme už vlastne všetci dávno stáli a užívali si na plno celý koncert, ktorý bol neskutočný. Neverila som, že to bude taký zážitok. Jedno vtipné oo-ooo-ooo zo Sing som mala v hlave asi do soboty, v ušiach mi pišťalo ešte na druhý deň.
Potom sme sa všetci začali hrnúť von, my s Áňu a Luckou, jej sestrou, sme išli ešte do stánku, kde sa predávali Edové veci. To sme boli omrknúť ešte pred koncertom a nakoniec sme sa zhodli, že ak to bude otvorené aj po koncerte, ideme tam a kúpime si aspoň tričká. Na koniec som odišla s Ryanovov podpis kartou bez podpisu, tričkom a šálkou Eda Sheerana. Pritom stánku bolo tiež strašne veľa ľudí, dostať sa stadiaľ bol naozaj zážitok. Každý tam hľadal Ryana, ktorý sa mal podpisovať, ale nikto ho nemohol nájsť, nakoniec sme zistili, že bol trošku ďalej, čiže keby sa tam pozrieme, tak máme aspoň podpis Ryana, keď sme už mali jeho podpis kartu. A tak sme sa dostali von a mne stále nedochádzalo, že som tam bola. Došli mi to, až keď som sedela v autobuse (student agency) domov a počúvala Eda, že som ho naozaj videla, naozaj počula a zažila najlepší večer s najlepšími ľuďmi. Jedine, čo má mrzí je, že som sa nestrela s Lenik, ktorá tam tiež bola a dokonca sme boli aj na tej istej strane. Ale povedala som si nevadí, máme zadarmo vlaky, prídem ju pozrieť.