Letters 3

Za pol hodinu odchádzam do roboty, takže už nestíham skontrolovať chyby, ale snáď ich tam veľa nie je. :)) Časť po troch mesiacoch, veľkom oddychu, dúfam, že sa vám bude páčiť, komentáre potešia. :)) Kate









Drahá Lisa,

nikdy som si nemyslela, že to bude také ťažké. Nikdy som si nemyslela, že láska bude taká zložitá. Každý hovoril, že láska je krásna. Že všetko zmení. Že, keď je niekto zaľúbený, vidí svet inými očami. Že láska ja ako vtáča. Kým dospeje, preletí mnohými krajinami a vystrieda veľa priateľov. Ale raz sa usadí a postaví si svoje hniezdočko, ktoré môže časom odfúknuť vietor, no aj tak sa nevzdá a postaví si nové, lepšie, silnejšie, ktoré potrvá navždy.

A ja som naozaj takzvane preletela mnohými krajinami, kým som našla svoju životnú lásku. Svojho vysnívaného princa na bielom koni, ktorý sa prirútil, ako tornádo a zanechalo za sebou veľkú spúšť. A Tvoj otec zanechal po sebe poriadne veľkú spúšť.

Vyrastala som na okraji Londýna, ďaleko od hluku, ktoré toto magické mesto prináša. Spolu s rodičmi a starším bratom sme bývali vo veľkom rodinnom dome s veľkou záhradou, kde som trávila až priveľmi veľa času idealizovaním svojho života.

Náš dom vyzeral asi tak ako vyzerá teraz. Veľký trojposchodový dom s veľkou kuchyňou, kde sa vždy mamka vybláznila do sýtosti, a obývačkou so starou knihovňou, ktorú si si určite zamilovala aj ty, na prvom poschodí. Na druhom sa nachádzala rodičovská spálňa s vlastnou kúpeľňou a bratova izba, ktorý sa delil o kúpeľňu spolu so mnou. Moja izba sa nachádzala na treťom poschodí, ktoré ty možno poznáš ako povalu.

Moja izba vyzerala ako typická dievčenská izba. Na stenách svietila jasne ružová farba, ktorá ladila so svetlo-hnedým nábytkom, ktorý bol robený presne na mieru, aby presne pasoval na svoje miesto. Na stenách viseli obrázky rozprávkových postavičiek, na poličkách boli poukladané hračky a celej izbe kraľovala veľká detská postieľka zo závojom a nad ňou strešné okno s výhľadom na hviezdy, ktoré som ako malé dieťa veľmi nevnímala. To bolo moje malé kráľovstvo. Môj vlastný detský svet.

Mamka hovorí, že s ceruzkami som sa už narodila. Vraj, odkedy som náhodne chytila do ruky ceruzku a pomaľovala som s ňou celú stenu v izbe, už som ju nechcela pustiť. A vtedy prišli prvé zmeny. Farba mojej izby sa zmenila na zelenú, pretože tú farbu milujem. Aj keď som to vtedy ešte nevedela. Obrázky rozprávkových postavičiek zmizli zo stien a nahradili ich moje umelecké diela. Ceruzky nahradili hračky a postupom času sa aj detská postieľka zmenila na normálnu posteľ odkiaľ som pozorovala hviezdy a snívala o svojej budúcnosti.

Tvoja stará mama, moja mamka, bola typická žena v domácnosti. Radosť jej okrem milovaných detí robilo pečenie a záhradka. Milovala kvety. Otec, Tvoj starý otec, jej každý večer nosil čerstvú kyticu žltých tulipánov. Mamka sa naňho krásne usmiala a s iskričkami v očiach si privoňala k svojim obľúbeným kvetom. Keďže odmala trpela vážnou srdcovou chorobou, mala zakázané robiť akékoľvek namáhavé činnosti. Preto väčšinu času trávila doma, alebo pomáhala Rose, svojej veľmi dobrej kamarátke, v kvetinárstve.

Otec, Tvoj starý otec, bol presný opak mamky. Väčšinu času trávil v práci, alebo cestovaním do rôznych krajín kvôli práci. Mamka ho často nazývala workoholikom a vyčítala mu, že jeho práca je mu prednejšia ako my. Jeho vlastná rodina. Avšak otec sa snažil. Snažil sa, aby sme sa mali čo najlepšie, a aby sme boli zabezpečený aj do budúcna. Aj napriek tomu, že som ho väčšinu času stretávala len večer, keď sme všetci sedeli za jedným stolom a vychutnávali si mamine dobroty, som ho milovala. Veď to bol predsa len môj otec.

Môj starší brat James, Tvoj strýko, bol rovnako zapálený pre prácu ako otec. Zdá sa, že jablko naozaj nepadá ďaleko od stromu. Nedokázal obsedieť doma, ako malý neustále niečo vymýšľal. Možno aj preto sa vydal už vo veľmi mladom veku v otcových šľapajach a nakoniec sme doma väčšiu času boli len my dve s mamkou.

Keď som mala pätnásť a James dvadsať, mamka zomrela. Choroba sa jej zhoršila a ona už dlhšie nevládala bojovať. A ako to už býva, všetko sa zmenilo. Otca pohltila práca, James odcestoval do Ameriky, vraj tam má pracovné záležitosti, ale ja som nebola hlúpa. Jednoducho ušiel pred bolesťou, ktorou som si musela sama prejsť. Ale nikdy som mu nič nevyčítala. Boli by z toho zbytočné hádky, ktoré by aj tak nič nevyriešili.

Pre každého z nás to bolo veľmi ťažké obdobie. Ja som začínala študovať na škole umenie. James odišiel do Ameriky a otec pracoval dlho do noci, takže som ho cez týždeň nestretávala vôbec. O to ťažšie bolo zmieriť sa s ďalšou ranou osudu. Po piatich rokoch zomrel aj otec. Každodenný stres v práci, ktorú si nosil aj domov, aby nemusel myslieť na mamku mu nakoniec priniesol infarkt a lekári mu už nedokázali pomôcť.

Po tejto rane osudu, sme sa s Jamesom pohádali a úplne odcudzili. Ja som ostala v Anglicku, zo starého domu, ktorý mamka zdedila po svojej mamke, Tvoje prastarej mami, som sa presťahovala do bytu v centre Londýna a James ostal v Amerike. A to bolo naposledy čo sme spolu hovorili.

Avšak dúfam, že okolnosti ho prinútili vrátiť sa späť do svojej rodnej krajiny za Tebou. Pretože ty si tým jediným čo po mne ostalo.

Dúfam, že si sa o mne dozvedela trochu viac akosi vedela na začiatku a snáď sa pustíš aj do ďalších listov. Bola by som veľmi rada keby si to zvládla až do konca.

S láskou,

Isabella.
(tvoja matka)