Baby 4

"Prepáč mi to. Potrebujem to všetko dostať von." Potiahla nosom a rukou si zotrela takmer zaschnuté slzy na líci.

"Ja mám času dosť." Zasmial som sa, potreboval som to všetko odľahčiť.

"Čo teda chceš vedieť??" Pousmiala sa

"Na začiatok, ako si sa dostala do tejto situácie??" Spýtal som sa opatrne a hlavou kývol ku stále spiacemu Jamesovi.

...

"Matt, môj priateľ. Vlastne bývali priateľ. Boli sme spolu 3 roky  odkedy som nastúpila na výšku. Ďalšia právnička v rodine, naši boli nadšení. Boli sme na nejakom večierku, mali sme po skúškach tak sme to išli zapiť. Na nejakú ochranu sme ani len nepomysleli. Keď som mu to po dvoch mesiacoch oznámila, vysmial ma. Vraj som ho podviedla. Odvtedy sa neukázal. Naši ma hneď vyhodili, nechali mi len byt, ktorý si teraz platím sama." Rozhovorila sa po chvíli.

"Tipujem, že právo nie je tvoja parketa." Zasmial som sa.

"Nie je to zlé, ale nenadchlo ma to. Ja nie som ten tip človeka, ktorého baví nosiť kostýmčeky mať pritom vážny výraz tváre a riešiť nejaké nezhody. Škoda, že si to nevšimla aj matka." Smutne povedala.

"Keby si nemusela ísť na právo, kam by si išla??" Spýtal som a pohodlnejšie sa usadil na posteli.

"Netuším. Nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Za mňa to robili moji rodičia. Hlavne matka." Prekrútila očami.

"Nikdy si nemala žiaden sen?? Nechcela si byť v detstve princeznou alebo kozmonautkou??" Záporne pokrútila hlavou.

"Spomínam si, že keď som bola malá, naši cestovali do zahraničia. Navštívili veľa krajín, ale vždy ma odmietli zobrať zo sebou. Vraj by som tam len zavadzala. Odvtedy by som chcela precestovať celý svet." Zasnene sa usmiala, nefalšovane nadvihla kútiky úst a vycerila na mňa svoje biele zuby.

"To je pekný sen." Usmial som sa, keby len vedela, že ja som si už stihol splniť aj jej sen.

"Možno sa raz splní." Oči sa jej zaleskli túžbou.

"Určite. A James ti bude robiť spoločnosť." Žmurkol som a opäť ju chytil za ruku.

"Ak nespraví nejakú hlúposť tak ako ja." Zašepkala skôr pre seba, ale vzhľadom ako blízko som pri nej sedel, som to počul aj ja.

"Myslíš si, že James bola chyba??" Od prekvapenia mi skoro oči vypadli z jamiek.

"To by matka opäť dosiahla čo chcela." Odvrkla.

"Potrat??" Prikývla.

"Vtedy ma vyhodila na ulicu." Oči sa jej zaplnili slzami, môj stisk ruky zosilnel.

"A čo tvoj otec?? Jeho to netrápilo??" Pýtal som sa ďalej.

"S otcom som si nikdy nebola blízka. Ani neviem prečo. Vždy to bola práve matka, ktorá mi pomáhala. Dúfala som, že tak spraví aj teraz. Ale asi toho mala už dosť." Trpko sa zasmiala.

"Viem, že to nebude príjemné, ale čo Matt??" Jeho meno som skôr zašepkal, už keď ho vyslovila prvýkrát, jej odpor voči nemu sa nedal neprepočuť.

"Naozaj neviem. Naposledy som ho videla, keď odo mňa odchádzal potom čo som mu oznámila, že som tehotná. Vieš čo je na tom najsmutnejšie??  Že vyzeral ako slušný chlapec. Tento fakt ma bolí najviac." Smutne sklopila zrak.

"To sa vôbec neozval??" Pomaly sa vo mne začal hromadiť hnev.

"Nestáli sme mu ani za jednu úbohu sms-ku." Zašepkala.

"Hajzel jeden. Toho vôbec netrápi, či si alebo ste v poriadku??" Neveriacky som na ňu hľadel.

"Ani ja sa nezaujímam." Mykla plecami.

"Ale on nie je tehotný!!" Rozčúlene som sa postavil, predtým než som sa jej otočil chrbtom, som zaregistroval jej prekvapený pohľad.

"Upokoj sa Liam. A nekrič, zobudíš malého." Karhavo na mňa prehovorila na čo som rýchlo nahliadol do postieľky, kde James našťastie stále spal.

"Prepáč. Ja len .. nechápem takýchto chlapov. Zabaviť sa áno, ale keď už sa majú starať, tak to nie." Pohoršene som pokrútil hlavou.

"A ty nie si chlap??" Hravo ma podpichla.

"Ja som zodpovedný a slušne vychovaný chlap. Nehovorím, že som svätý a nerobím chyby, ale keby mi Nessa povedala, že je tehotná, nezdrhol by som." Pousmial som sa, hnev vo mne stále vrel.

"Nessa??"

"Vanessa. Moja priateľka." Hrdo som vyhlásila na čo v izbe nastalo ticho, ktoré prerušila až sestrička, keď s krikom vstúpila do izby.

"Pane, povedala som pol hodinu!!" Nahnevane zúžila obočie do rovnej priamky.

"Áno ja viem. Veď už som na odchode. Môžme sa ešte rozlúčiť??" Milo som sa usmial, znovu nahodil psie oči.

"Tentokrát vám na to nenaletím mladý muž." Ruky su prekrížila na prsia a ďalej ma prebodávala prísnym pohľadom.

"Prosím. Len sa rozlúčime." Zaklipkal som očami a snažil sa nevenovať pozornosť Maddynmu smiechu.

"Päť minút!! Ani o sekundu viac." Pohrozila nám ukazovákom a potichu za sebou zavrela dvere.

"T-To bolo č-čo??" Pozrel som na Maddy, ktorá sa už od smiechu držala za brucho.

"Potreboval som ísť za tebou. Tak som použil svoj šarm." Usmial som sa a zaklipkal očami.

"Š-Šarm??" Cez hlavu si pretiahla prikrývku, aby svojim smiechom nezobudila Jamesa.

"Au." Urazene som si sadol na posteľ.

"Dobre, som pokojná. Prepáč. Poďme sa teda rozlúčiť, už máme len tri m-minúty." Znovu sa začala smiať a mne neuniklo aká je pri tom krásna.

"Už len dve minúty." Pozrel som na hodinky na svojej ruke a späť na Maddie, ktorá sa snažila upokojiť.

"Prepáč." Usmiala sa, z tváre si odhrnula strapaté vlasy.

"Máš tu nejaký papier a pero??" Spýtal som sa a pohľadom prešiel po stolíku vedľa postele.

"Nie, na čo??" Zvedavo sa na mňa škerila, očividne ju smiech ešte neprešiel.

"A mobil??"

"V nohaviciach. Liam, na čo to potrebuješ??" Prstom ukázala na skriňu vedľa dverí.

V tichosti som sa postavil, ignoroval jej nechápavý, ale aj tak zvedavý pohľad, a prešiel ku skrini. Vytiahol jej nohavice a zo zadného vrecka vytiahol mobil. Pomalým krokom sa vrátil späť k posteli a naťukal doň moje číslo.

"Ak budeš niečo potrebovať, tu je moje číslo." Usmial som sa a podal jej mobil s mojim číslom.

"Ďakujem." Vďačne sa usmiala, aj keď jej oči opäť pohltil smútok.

Poslednýkrát som pozrel na malého Jamesa, ktorý poslušne oddychoval v postieľke a znova svoj zrak uprel ba Maddy, ktorá ma hypnotizovala očami. Po menšom zaváhaní som sa k nej nakoniec naklonil a opatrne prilepil svoje pery na jej rozhorúčené líce.

Zasmiala sa, svoje malé rúčky pritlačila na môj hrudník a odtlačila ma od seba. Červeň sa jej nahrnula do líc, keď som na ňu nechápavo pozrel, ale odpoveďou mi bolo len ticho. Naposledy som ju pohladil po ruke a postavil som sa na odchod. Tesne pred dverami mi zazvonil mobil a bez toho, aby som skontroloval číslo, som to zodvihol.

"Prosím??" Ozval som sa

"Potrebujem tvoju pomoc." Zašepkala.

"Vlastne je to taká prosba. Ak odmietneš je to v poriadku. Ale nemám sa na koho obrátiť." Nervózne sa usmiala, keď som na ňu stále prekvapene pozeral.

"Práve som ti ponúkol svoju pomoc, prečo by som to teraz odmietal??" Zasmial som sa a vrátil sa späť k posteli.

"Ja neviem." Zahanbene sklonila hlavu.

"Prepáč mi ak som ťa dostal do rozpakov. Ako ti môžem pomôcť??" Prstami som jej podoprel bradu a pomaly zodvihol hlavu. Druhou rukou som jej strčil vlasy za ucho, aby som jej pomohol vidieť do očí.

"Spomínal si, že tu máš moje tašky z rána. V druhom vrecku v nohaviciach sú kľúče od bytu. Ak by ti to nevadilo, mohol by si ich tam odniesť??" Potichu sa spýtala.

"Samozrejme." Usmial som sa a  prstami jej prešiel po červenom líčku.

"To nie je všetko. V obývačke pri skrini je taká menšia čierna cestovná taška. Sú tam veci pre malého a aj pre mňa. Mohol by si mi ju prosím ťa doniesť?? Už nemusíš chodiť hore, stačí ak ju dáš sestričke." S nádejou sa na mňa pozrela.

"Kde to bývaš??" Zasmial som sa nad jej strachom. Predsa som sa sám ponúkol o pomoc.

"Na-" Do izby vošla sestrička. Znovu.

"Mladý muž, rozoznáte hodiny?? Povedala som päť minút!!" Skríkla.

"Už idem. Hlavne potichu. Predsa nechcete zobudiť malého. Tú adresu mi pošli v sms-ke." Pozrel som na Maddy, rýchlo sa k nej naklonil a opäť ju pobozkal na líce.



- je mi až blbé, že jeden rozpisujem až na päť častí, ale už stým nič nenarobím :)) na FBI sa pracuje, takže očakávajte aj ten :)) venované všetkým, ktorí to komentujú, čím mi robia veľkú radosť :)) a aj tým, ktorí tento príbeh čítajú :)) Kate