Letters 2

Ak mám byť úprimná, neverila som, že to dnes stihnem. Ale stihla som a musím uznať, že tá časť nie je až taká hrozná, ako som si myslela, že bude, keď som zistila, že som ju napísala za hodinu a pól.
Neviem presne či po tejto, alebo až po tej ďalšej, začnem odhaľovať veci, ale snáď ešte nejako zvládnete tieto keci.
Už len týždeň a potom mám od učenia pokoj, takže časti začnú pribúdať častejšie :)) Budem rada za vaše názory, aby som vedela, na čom táto poviedka je. :)) Kate






Drahá Lisa,

ak čítaš tento list, znamená to, že si sa rozhodla pokračovať v odhaľovaní mojich, našich tajomstiev. Som rada, že si sa rozhodla dať mi šancu, aby som Ti mohla ukázať svoj život, svoje rozhodnutia, ktoré neľutujem, a svoje myšlienky, ktoré navždy ostali ukryté len a len v mojej hlave.

Na jednej strane je mi veľmi ľúto, že Ti môj, náš príbeh nemôžem porozprávať osobne z očí do očí, aby si videla moje skutočné city k Tebe a k Tvojmu otcovi. Je mi ľúto, že neuvidím Tvoje krásne očká ako ma nedočkavo sledujú a čakajú kedy Ti konečne porozprávam zvyšok príbehu. Je mi ľúto, že Ťa neuvidím vyrastať. Že nebudem môcť počuť Tvoj krásny nárek, ktorým naznačíš, že sa Ti niečo nepáči. Že nebudem počuť Tvoje prvé slová a vidieť Tvoje prvé, nesmelé a opatrné krôčky.

Je mi veľmi ľúto, že Ťa nebudem môcť odviesť prvý deň do školy a vidieť Tvoj zamračený a nervózny pohľad z nepoznaného. Je mi ľúto, že budeš musieť dospievať sama a prežívať zlomené srdce z prvej lásky len s Tvojim otcom, ktorého aj tak nezastavíš a na koniec pôjde dolámať nohy tomu chlapcovi, ktorý ani nebude vedieť o čo prišiel.

Najviac mi je však ľúto, že Vás na tento svet nechávam samých. Ale na druhú stranu verím, že vy dvaja to spoločne zvládnete. Verím, že sa otec o teba dobre postará a spoločne s vypätím všetkých síl sa cez všetko zlé prenesiete. Verím, že mi nakoniec odpustíš a pochopíš prečo som Vás opustila a nechala na všetko samých. Na všetky problémy, tajomstvá a upratovanie, ktoré Tvoj otec z duše nenávidí.

Spočiatku sa táto úloha zdala veľmi ľahká. Veď len napíšem zopár listov svojej dcére a odhalím jej tak kúsok seba. O ostatné sa postará Tvoj otec, ktorý aj keď ma veľmi miluje, určite ma bude časom nenávidieť za to, čo som urobila. Jemu, Tebe, nám všetkým.

Avšak, keď tu tak teraz sedím na tej chladnej zemi, na zastaralej povale, ktorá tu už je spolu s domom dve generácie, slzy mi tečú dole po lícach ako dva prekrásne vodopády, sa mi zdá táto úloha ako nemožná.

Trasúcou rukou píšem slovo za slovom, ktoré mne samej nedáva žiaden význam. Myšlienky mi prúdia hlavou, jedna cez druhú a ja sa snažím zachytiť aspoň jednu. Snažím sa ich roztriediť, zaradiť, alebo aspoň usporiadať, ale je to nemožné.

Tvoj otec ma naučil veľmi veľa vecí, Naučil ma užívať si každý jeden deň, akoby to bol ten posledný. Naučil ma radovať sa z maličkostí, ako napríklad boli moje narodeniny. Nikdy pre mňa neznamenali nič viac, ako jeden obyčajný deň, ktorý som sa narodila. Nikdy som ich neoslavovala, pretože pre mňa nikdy neboli dôležité. Ale Tvoj otec to zmenil.

Naučil ma, ako veľmi si mám vážiť svojich blízkych. Ako veľmi si mám vážiť svoju rodinu, aj keď si ona nevážila mňa a opustila ma. Naučil ma, ako správne dať svoje city najavo. Naučil ma, aby som sa nezatvárala do seba pred svojimi blízkymi. Naučil ma čo je to láska. Tá skutočná láska, ktorú som nikdy nepoznala. A naučil ma, že nikdy nie je nič nemožné.

Teraz Ti dám veľmi dobrú radu, zlatko. Ak Ti bude niekedy niekto tvrdiť, že je niečo nemožné, že sa to nedá, alebo, že to nezvládneš, nepočúvaj ho. Pretože všetko je možné. Všetko sa dá dokázať. A aj keď nie je vždy všetko také ľahké, ružové a ako si to ty predstavuješ, na koniec z toho vždy niečo dobré vznikne. Napríklad aj také krásne bábätko, akým budeš Ty.

Je pravdou, že Tvoj otec ma toho naozaj veľa naučil a ja som mu za to veľmi vďačná, ale je niečo čo ma nenaučil. Bojovať za to, čo chceš. Možno práve nechápeš prečo to práve spomínam tu, v tomto liste, ale keby nebojujem za to, čo chcem, nikdy by som tieto listy ani nepísala.

Nikdy by som nemala šancu Ti ukázať aká som ja v Tvojom veku bola. Ako som vyrastala. Ako sa so mnou život zahrával. Ako som si splnila svoj cieľ. Ako som spoznala Tvojho nepodareného otca, ktorého milujem z celého srdca. Ale ja tu šancu mám a zo ta vďačím mojej matke.

Bola to práve ona, ktorá ma naučila, aby som bojovala za to čo chcem. Aby som bojovala za svoje sny. Za to, čo je moje. Za svoju lásku. Žena, ktorá ma spolu so svojím mužom splodila, práve, keď ich spoločná láska rozkvitala  Žena, ktorá ma 9 mesiacov nosila ukrytú vo svojom brušku. Žena, ktorá si s láskou vytrpela môj príchod na tento svet. Žena, ktorá ma vychovávala, dávala mi rady do života a nebola pri mne, keď som to najviac potrebovala. Tak, ako teraz.

Táto žena, ktorá nás opustila práve vo chvíli, keď to z nás nikto nečakal, a keď sme ju všetci potrebovali, ma naučila, aby som bojovala za všetko, čo chcem. Po čom túžim. Pretože jedine tak som mohla byť naozaj šťastná.

A ja som naozaj šťastná. Mám vysnívanú prácu, ktorú som si ťažko vydrela. Mám dobrých priateľov, ktorí ani nevedia, ako veľmi mi pomáhajú. Mám skvelú rodinu, ktorá možno nie je taká veľká, ako práve tá Tvoja, ale mne to stačí. Mám skvelého muža, ktorí ma často privádza do šialenstva, ale o tom to je, nie? A mám Teba. Aj keď možno práve teraz vyzeráš ako malá fazuľka. Možno o niečo väčšia. Možno o veľa väčšia, ako fazuľka.

Tvoj otec vždy hovoril, keď som mu vyznávala svoju lásku, že raz príde niečo, niekto, koho budem milovať viac. Zakaždým som k nemu pristúpila, chytila jeho krásnu tvár do dlaní a svojimi čokoládovými očami pozeral do tých jeho zeleno-modrých. S láskou som sa usmiala a vymenúvala všetky tie maličkosti, ktoré na ňom milujem najviac.

Vždy začínam tými hmotnými vecami, ktoré vidí každý. Jeho krásne a úprimné oči, ktoré mi vždy povedia pravdu. Jeho malé pery, ktoré rozdávajú tie najkrajšie úsmevy a najsladšie bozky. Jeho ani nie veľké, ale nie malé, proste také akurát ruky, ktoré presne sedia na tie moje a zakaždým do seba zapadnú, akoby boli pre seba stvorené.

Potom prejdem na tie veci, ktoré poznajú len jeho blízky a ja. Jeho bystrí úsudok, ktorý skrýva za svoj nemiestny humor, ktorým baví každého navôkol. Jeho nemiestny humor, ktorým ma často krát rozosmieva. Jeho láskavú povahu, ktorou by najradšej pomohol všetkým na svete. Avšak najviac milujem jeho srdce a dušu, ktoré patria len a len mne.

S nezbednými iskričkami v očiach mi prekryje ruky tými svojimi a povie, že sa mýlim. Nechápavo pokrčím obočie a on sa krásne zasmeje čím odhalí rad bielych zubov. Palcom pravej ruky mi prejde po malých vráskach, ktoré mi pritom vyskočili na čele a zopakuje vetu, ktorú som až do teraz nechápala: "Miláčik, raz príde niekto, koho budeš milovať viac. Ale ja sa hnevať nebudem." Usmeje sa, perami sa na pár sekúnd prilepí na tie moje, a potom odíde a mňa nechá stáť na tom istom mieste celú zmätenú.

Ale teraz tú vetu chápem. A musím sa zasmiať, že som bola taká hlúpa, že som tomu nechápala. Smejem sa na tom, ako veľmi som bola hlúpa a nevedela, čo mi tým po celý ten čas naznačuje. A teraz to už viem. A taktiež viem, že mal pravdu.

Najviac na svete, vyše ako voj vlastný život, alebo vyše ako Tvojho otca, milujem Teba. A aj keď si malá ako fazuľka, možno o niečo väčšia, milujem Ťa a vždy budem. A som si istá, že sa preto Tvoj otec určite nehnevá.

S láskou,

Isabella
(tvoja matka).