Christmas 3/3

Tak konečne posledná časť. :)) 

Vopred sa ospravedlňujem za chyby, ale dnes to už nestíham skontrolovať.

Dúfam, že sa bude páčiť.

Emma sa so slzami v očiach otočila chrbtom k nemu a chystala sa čo najrýchlejšie ujsť. Niekam ďaleko. Niekam, kde ju nikto nepozná. Niekam, kde by na Vianoce neostala trčať v kancelárii s jej nevlastným bratom, s ktorým sa len tak mimochodom vyspala. Ale hlavne nechcela, aby ju Liam videla plakať.

Nenávidela, keď ľuďom ukazovala jej slabú stránku. Ponižovalo ju to. Cítila sa slabá a bezbranná. A tie pocity nenávidela . Vždy bola cieľavedomá, a preto musela byť na seba tvrdá, aby sa dostala tam, kde bola. A aj keď teraz ľutovala, že má svoju vysnívanú prácu a píše jej vysnívaný článok, milovala písanie. Práve preto si musela stáť tvrdo za svojim, aby sa k nemu dostala. A slzy vyvolávali u každého ľútosť. A ľútosť tiež nemala veľmi v láske, aj keď ju sama používala.

"Na konci chodby sú záchody. Predkloň hlavu a daj si na krk studený uterák. Mal by tam byť prevesený. S krvácajúcim nosom nemôžeš šoférovať. Ja si zatiaľ zbalím veci počkám ťa. Nemocnica je kúsok odtiaľto, máme to všetko po ceste." Vysypala zo seba na jeden nádych a bez toho, aby sa čo i len pozrela na Liama, ktorý stále sedel na zemi, začala hádzať do kabelky všetky jej veci vrátane notebooku. Plánovala celú cestu domov písať, aby večer mohla pripraviť článok na zverejnenie.

A zatiaľ čo Emma stála pri stole a so slzami v očiach hádzala veci kabelky, Liam sa opatrne zdvihol a na základe jej pokynov odišiel na WC.

Pri ich menšej výmene názorov celkom zabudol na krvácajúci nos. Keď mu otec volal, aby vyzdvihol Emmu, nečakal, že to bude zrovná tá Emma, s ktorou sa už stretol. A vďaka tomu nečakal, že ich druhé stretnutie dopadne takto. Emma so slzami v očiach a Liam so zlomeným nosom. Mala to byť pokojná cesta domov. A stala sa z toho telenovela.

Pri tejto myšlienke Liam pretočil očami a znovu si priložil uterák na krk. Krv mu už netiekla, nos ho stále bolel. A bol aj opuchnutý. Takže nakoniec tá nemocnica nie je až taký zlý nápad. Preto ešte chvíľu ostal stáť nad umývadlom so sklonenou hlavou, aj keď si bol istý, že už nestratí ani jednu kvapku krvi.

"Je to lepšie?" Spýtala sa ho. Nevedela, ako sa má k nemu správať. Nevedela čo má robiť. Celé to bolo komplikované, aj keď riešenie bolo veľmi jednoduché.

"Už to nekrváca. Ale tá nemocnica nebude zlý nápad." Odpovedal, no ani na ňu nepozrel. Taktiež nevedel čo má robiť.

"Nemocnica je pár blokov odtiaľto. A môj byt je pár blokov naľavo od nej." Nervózne prestúpila z nohy na nohu. Už chcela byť doma, v jej malej, útulnej izbe. Chcela sa zahrabať do postele a čakať kým jej mama nedonesie teplé mlieko a upokojujúco ju bude hladiť po vlasoch. Ako za starých čias.

"Dobre, tak poďme." Prikývla a pomaly kráčala pred ním.

...

Emmin byt bol malý, ale za to veľmi útulný. Všade boli samé fotky pripomínajúc jej domov, ktorý jej veľmi chýbal, a kvety ktoré milovala. Jej byt sa rozdeľoval na dve veľké izby, z toho jedna bola spálňa a druhá bola obývačka, ktorá bola prepojená aj s kuchyňou. Hneď za vonkajšími dverami sa nachádzali ďalšie dvoje dvere - jedny viedli na WC a druhé do kúpeľne. 

Tam zamierila aj Emma hneď po príchode do jej bytu. Vytiahla si svoju menšiu prenosnú kozmetickú taštičku a nahádzala tam všetky potrebné veci, o ktorých vedela, že doma nenájde. Potom sa zrýchlenou chôdzou presunula do spálne, kde do otvoreného kufru hodila kozmetickú taštičku a prešla ku skrini odkiaľ vybrala ešte zopár veci, ktoré sa chystala si zbaliť do celkom malého kufru, a do ktorých sa chystala prezliecť, aby jej cesta autom bola čo najpohodlnejšia. 

Všetko to robila nevšímajúc si Liama, ktorý ešte stále stál pri zatvorených dverách od bytu nevediac čo robiť. Či môže pokojne prejsť do obývačky a sadnúť si na pohľad pohodlný gauč alebo si musí pýtať zvolenie. Preto tam len tak stál a očami sledoval každý jej pohyb.

Bola iná ako si ju pamätal na posledy. Vyrástla. Už to nebolo to ufňukané malé dievčatko, ktoré stretol pred rokmi v bare. Bola to dospelá žena, ktorej očividne záležalo na práci a hlavne rodine. Určite to tak bolo. Inak si nevedel odôvodniť jej hysterčenie, keď omylom, spoločnými silami vymazali jej vianočný článok a jej chuť ísť domov až niekam na sever Anglicka v snežnej búrke.

A práve spomínaná snežná búrka a ho prebudila zo spárov myšlienok, ktoré mu vírili hlavou. Len tak náhodne sa pozrel von oknom, aby nebol príliš nápadný pri pozorovaní mladej ženy, a keď uvidel ako sa vonku opäť rozsnežilo, rozhodol sa svoju novú nevlastnú sestru, Emmu, trošku poponáhľať. Predsa len, štyri hodiny na sever Anglicka počas snežnej búrky a za tmi, nebudú také jednoduché ako sa z počiatku zdali byť.

Preto pomaly vykročil do útrob malého bytíku, a keď prešiel k zadným dverám, ktoré viedli do jej izby, zamrzol na mieste opäť nevediac čo robiť. Keď sa rozhodol, že pôjde upozorniť Emmu na to, že sa vonku znovu rozsnežilo a mali by si pohnúť ak chcú prísť ešte dnes domov, tak nečakal, že keď vstúpi do jej izby, naskytne sa mu taký krásny pohľad.

Liam si totižto vybral priam dokonalý čas na to, kedy vstúpiť do izby. Emma sa prezliekala pri otvorených dverách chrbtom k Liamovi. A práve, keď on vstúpil do izby, Emma si pomaly sťahovala dolu džínsy a tak ostala už len v spodnom prádle. V sexy spodnom prádle. Povedzme, že Emma si potrpela na kvalitné spodné prádlo.

A tak Liam opäť nevediac čo robiť tam len tak stál a pozoroval svoju nevlastnú sestru Emmu, ktorú len tak mimochodom nevidel prvýkrát polonahú, ako sa naťahuje po tepláky, bez toho aby si ho všimla, hodené na posteli. Nevedel či sa ma obrátiť na päte a vrátiť sa späť na svoje miesto kde stál doteraz a odtiaľ zakričať to čo jej chcel povedať alebo si mal odkašľať, aby na seba upútal pozornosť a urobiť túto situáciu ešte viac trápnejšiu, alebo tam mal len tak ticho stáť a pozorovať ju kým by si ho nevšimla a nezačala opäť vyvádzať. Pretože, prekvapivo, Emma bola žena. A to ženy robia.

Nakoniec sa však rozhodol pre druhú možnosť. Rozhodol sa odkašľať si, aby na seba upútal pozornosť dúfajúc, že to zoberie s nadhľadom, že stojí v jej izbe a pozoruje ju zatiaľ čo je ona polonahá. Avšak už teraz vedel, že to tak nebude. Nebude pokojná. Bude opäť vyvádzať. Opäť bude na vine Liam. Ale počítal aj s tým. No nepočítal s tým, že zatiaľ čo on bude so sebou vo vnútri viesť boj, ona si ho všimne.

"Čo tu robíš?" Spýtala sa smrteľne pokojný hlasom akoby vedela, že Liam príde do jej izby zrovna, keď sa bude prezliekať. Akoby si to naplánovala. Akoby ho chcela dostať ešte do väčších rozpakov.

"J-Ja len, hm, no vieš, hm... v-vonku... prepáčmižesomsemtakvtrholalevonkusaopäťrozsnežiloakeďchcemeprísťeštednesktvojemamemusímesapoponáhľaťabynásnezastihlabúrka." Začal koktať, no keď videla, ako sa jej rozširujú zreničky, rýchlo zo seba dostal to čo chcel, otočil sa na päte a vrátil sa na jeho pôvodne miesto - ku dverám, kde sa rozhodol počkať až pokiaľ neopustia jej byt.

"Mohol by si to prosím zopakovať? Nič som ti nerozumela." Pokojne vyšla za ním zatiaľ čo si obliekala čierne obtiahnuté tričko s krátkym rukávom.

"Prepáč mi, že som tak vtrhol-" Rozhodol sa, že sa najprv ospravedlní, predsa len, naposledy keď to neurobil skončil s rozbitým nosom a ešte dostal aj facku, no Emma ho prerušila.

"K veci Liam." Prekrútila očami, na jednú stranu túžila potom, aby sa jej ospravedlnil, ale na druhú stranu s ním chcela prehovoriť čo najmenej slov. Čím menej sa budú rozprávať, tým menej si ublížia. Jednoduchá rovnica, ktoré sa chystala držať.

"Vonku sa opäť rozsnežilo. Mali by sme vyraziť ak sa k vám chceme dostať ešte dnes." Dopovedal nakoniec, no do očí sa jej nepozrel. Akosi sa nevedel zbaviť toho obrazu ako pred ním stála iba v spodnom prádle.

"Jasné. Ešte si zoberiem rýchlo niečo na jesť, lebo umieram hladom a môžeme ísť. Ty nie si hladný?" Spýtala sa ho akoby boli starý známy a predošlé dva incidenty sa nikdy nestali. Liam z nej bol strašne zmätený.

"Nie?" Neisto odpovedal, aj keď to vyznelo ako otázka.

"To sa ma pýtaš?" Zasmiala sa, zatiaľ čo mu do rúk podávala malú krabičku z jedlom. Potom bez toho, aby čakala na jeho odpoveď, sa mu otočila chrbtom a prešla do izby, kde na seba hodila ešte teplý sveter, kabát, šál a do rúk zobrala cestovnú tašku, ktorá nebola najľahšia, ale to by pred Liamom nikdy nepriznala.

"Nie?" Znovu neisto odpovedal. Vôbec netušil čo sa to deje. Ešte pred hodinou by mu najradšej oči vyškriabala a teraz sa k nemu správa ako najlepšia kamarátka.

Avšak odpoveď bola jednoduchá. Áno, Emma sa stále na Liama hnevala. Ale veď kto by nie? Áno, keď nad tým trošku rozmýšľala, tak určite niesla chybu aj ona na to čo sa im dnes prihodilo, ale väčšiu chybu mal na tom on a to ju štvalo. Navyše, stále sa neospravedlnil. Avšak, čakala ich domov dlhá, štvorhodinová cesta domov a potom ďalšie dva týždne v spoločnej domácnosti, kde budú musieť predstierať ako sa majú radi. Tak prečo s tým nezačať hneď? Alebo aspoň sa pokúsiť o to, aby sa mali aspoň trošku radi.

To si však Liam nevedel domyslieť. Ako správnemu chlapovi, mu vírili v hlave všetky možné dôvody prečo sa Emma zrazu chová tak ako sa chová. Vírili mu hlavou všetky možné scenáre ako sa toto všetko skončí. A ani jeden sa mu nepáčil. Ale nebol pripravený na ďalšiu hádku a preto sa radšej nič nepýtal.

A presne tak opustili Emmin byt. V tichosti. Bez ďalších otázok a odpovedí. Videla na ňom aký je neistý danou situáciou a rozhodla sa, že ho radšej nechá na pokoji. Ak bol teraz ticho, znamenalo to, že bude ticho aj po celú cestu domov a to znamenalo, že by mohla úspešne napísať jej článok a poslať ho šéfovi na zverejnenie.

Preto hneď ako nastúpili do auta, vytiahla svoj notebook zabúdajúc, že bola hladná, a snažila sa napísať všetko to čo napísala aj pred tým než ju vyrušil Liam. A Liam si len s hlavou plnou myšlienok sadol za volant, pustil kúrenie a vydal sa na dlhú cestu na sever Anglicka, ktorá ale vôbec, nebude zábavná.

...

"Je mi ľúto, ale ďalej sa už neodstaneme." Ozval sa Liam po hodine a pol cesty v hustom snežení. 

Bál sa ísť ďalej. Necestoval sám, bol zodpovedný aj za Emmu, ktorá ako vždy nič nevnímala a plne sa sústredil na písanie. Opäť bola vo svojom svete a preto ani nezaregistrovala, že Liam zastavil pred malým hotelom niekde uprostred ničoho.

Až, keď ju, tentokrát, opatrne potľapkal po pleci sa prebudila z tranzu a zmätene sa rozhliadala okolo seba. Nevyzeralo to ako u nich doma. A rozhodne nebola mimo štyri hodiny. Áno, keď sa zamyslí, dokáže ignorovať svet okolo seba dosť dlho, ale určite nie štyri hodiny. 

"Nedá sa ísť ďalej. Pozri sa ako sneží." Zopakoval jej, keď sa naňho pozrela s otázkou v očiach.

"Ale, ale..." Chcela protestovať, ale nenachádzala slová. Mal pravdu. Vonku bolo hrozné počasie a iba blázon by sa vydal ďalej. A aj, keď chcela by už v bezpečí maminej náruče, dnes by sa tam určite nedostali.

"Je mi to ľúto." Zašepkal, keď vypol motor a vybral kľúčiky zo zapaľovania. 

Bez ďalších rečí vystúpil z auta a čo najrýchlejšie prešiel ku kufru odkiaľ vybral ich veci a zatiaľ čo si Emma brala z auta notebook, kabát a jedlo, ktorého sa ani len nedotkla, vošiel do malého hotela, kde okrem pána na recepcii nebolo ani nohy. Určite nebol ani len na mape.

A práve k tomu pánovi na recepcii Liam pristúpil, pripravený zarezervovať si izbu nečakajúc pri tom na Emmu. Presne vedel, akú izbu chcú. V takej, ktorej sa nepozabíjajú. Aj keď cesta prebehla v tichosti, Liam rozmýšľal nad tým čo za hru to Emma hrá pričom spomínaná Emma ignorovala celý svet, vládlo medzi nimi veľké napätie. 

"Zdravím, chcel by som si rezervovať dve izby na jednu noc." Liam bez ďalších okolkov pristúpil k pánovi, ktorý bol celý bez seba, že k ním niekto zavítal. Očividne sa im veľmi nedarilo. 

"Áno, jasné." Postarší pán sa vrelo usmial a už začal ťukať do počítača potrebné veci.

Medzi tým ich svojou prítomnosťou poctila aj Emma, ktorej sa na hlave topili vločky snehu a tak vyzerala skôr akoby teraz vyšla z vane ako z auta. Liamovi prišiel Emmin namosúrený pohľad veľmi vtipný, no snažil sa to zamaskovať. Nie veľmi úspešne, ale Emma si povedala, že nebude vyvolávať zbytočné hádky. 

Potom, ako im postarší pán na recepcii dal kľúče od ich izieb a oznámil im, kde sa ich izby nachádzajú, Liam poslal Emmu do jej izby zatiaľ čo on išiel ešte zamknúť auto. A tak sa Emma s prekrútením očami vybrala do svojej vlastnej izby čomu sa veľmi potešila. 

Úprimne, čakala, že vyberie len jednu izbu aj to s manželskou posteľou. Bolo by to vyvrcholenie dnešného dňa a vtedy by ešte len začala ozajstná hádka. Takže bola veľmi milo prekvapená, keď jej podal do rúk jej vlastnú kartu od izby zatiaľ čo in si svoju schoval do zadného vrecka nohavíc.

O čo si menej milo prekvapená bola vtedy, keď zistila, že zaplatil aj za ňu. Nemala rada, keď za ňu niekto platil. Cítila sa im byť potom zaviazaná a to nemala rada. A už vôbec sa jej nepáčila myšlienka, že by mala byť zaviazaná Liamovi. Áno, mala s nim stráviť dlhé dva týždne v jednom dome, ale chystala sa s nim tráviť čo najmenej času. A bola si istá, že to tak plánoval aj Liam.

S touto myšlienkou sa zvalila na celkom pohodlnú veľkú manželskú posteľ potom čo vošla do izby, ktorá sa nachádzala presne oproti Liamovej. Čakala ju kruté dva týždne. Jednak tam mal byť Liam, s ktorým chcela priateľsky vychádzať, ale jednoducho to nešlo. Nebolo to také ľahké. A druhák, musela čeliť Carol, jej mame, ktorá má nos na všetko. Takže určite veľmi rýchlo zistí čo sa medzi nimi stalo. A to bude ešte len zábava. 

Na druhú stranu, potom čo sa Liam zvalil do teplej postele vo svojej malej izbe, sa snažil urobiť presný opak ako Emma. Snažil sa na to nemyslieť. Snažil sa nemyslieť na to, ako sa bude ich "súrodenecký" vzťah vyvíjať. Snažil sa nemyslieť na to, ako dopadnú nasledujúce dva týždne. Snažil sa na Emmu vôbec nemyslieť. A na to poznal jediný liek. Spánok. A práve ten si chystal dopriať po dlhom dni. 

Zobudil sa až po pár hodinách na silné búchanie na dvere. Nemal rád, keď ho niekto budí zo spánku. Hlavne, keď ho niekto zobudí z tak pekného sna. Preto sa len namosúrene pretočil na druhý bok snažiac sa znovu zaspať. Keď nebude otvárať, určite daný človek odíde. 

Ale kopanie neprestávalo. Dokonca mal pocit, že ešte zosilnelo. Nevedel kto ho môže hľadať a muselo to byť súrne, keď tak silno búchal. A tak sa ospato postavil z postele a len v boxerkách prešiel ku dverám, ktoré keď otvoril, do náruče mu spadla opitá kráska. 

"No konečne." Zamrmlala Emma. 

Povedzme, že zatiaľ čo si Liam doprial krásneho šlofíka, Emma si dopriala zopár pohárov vína. Nuda, zvedavosť a žena. Táto trojkombinácia je vždy najhoršia. A tak zatiaľ čo Liam sníval o krásnej blonďavej herečke, Emma skúmala malý hotel až pokiaľ nenarazila na staršieho pána z recepcie, ktorý ako stihla zistiť, bol aj vlastníkom tohto hotel. A taktiež vlastnil celkom slušnú zbierku vín. 

"To ti ale trvalo." Posťažovala sa, keď ho od seba odstrčila, aby sa mohla konečne vyzliecť a dostať to prečo si sem prišla. 

"Č-Čo to robíš?" Prekvapene sa spýtal, keď videl už druhýkrát za deň, ako sa jej nohavice voľne spúšťajú na zem.

"Mlč a spolupracuj." Prikázala mu, keď si zvliekla aj tričko a rýchlo k nemu pristúpila. Teda rýchlo ako rýchlo. Povedzme, tak ako jej hladina alkoholu v krvi dovoľovala. 

"Nie! Čo to vyvádzaš?" Áno, len ťažko sa ovládal, keď mu priam nahá skočila do náruče, ale potreboval vedieť o čo ide. Je to všetko len vtip? Je tu niekde skrytá kamera? Alebo to myslí smrteľne vážne?

"Vymazala som voj článok. Opäť. A teraz sa potrebujem odreagovať. A ty, žiaľ ty si tu jediný kto mi s tým dokáže pomôcť." Ukázala naňho prstom a následne ho ním aj pichla do nahej hrude.

Áno, medzi tým ako sa Emma dostala do Liamovej izby, stihla vymazať svoj vianočný článok. A bola si istá, že to bude ráno ľutovať. Aj to prečo prišla do jeho izby. Ale nepáčil sa jej. Ten článok teda. Bol taký suchý. O ničom. Niečo čo by sa hanbila vydať. A tak jednoducho stlačila tlačidlo delete a žiaden článok nebol. Vtedy jej to prišlo ohromne vtipné. Ráno bude plakať. 

Ale na druhú stranu, Liam sa jej páčil veľmi. Hlavne teraz, keď tam stál len v boxerkách. Vlasy mal rozhádzané na všetky strany vďaka spánku, ktorý si doprial, no Emme to prišlo sexy. Hnedé uhrančivé oči mal na divoko otvorené, keďže nečakala polonahú Emmu v jeho izbe. Strnisko mu pridávalo na looku badboya. Očami zišla dole na pekný pekáč buchiet, ktorý svedčil o tom, že Liam trávil veľa času v posilovni. Chĺpky na jeho podbrušku vedúce do jeho boxeriek skrývali niečo čo už videla. Niečo čo momentálne veľmi potrebovala. 

"Urobila si čo?!" Prekvapene skríkol. Ona sa fakt opila. A opäť sa nachádzali vo veľmi známej situácii. Podobnej tej spred pár rokov. 

"Upokoj sa." Pretočila očami. Prečo ma toľko otázok? 

"Jediný kto sa tu musí upokojiť si ty." Povedal Liam, zdvihol jej veci zo zeme a hodil ich jej do náruče. Musel to urobiť. Inak to budú zajtra ráno ľutovať obaja. 

"Ale no ták. Chceš mi povedať, že ty to nechceš? Naozaj mi chceš povedať, že po mne netúžiš? Videla som ten pohľad u mňa v izbe. Chceš ma. Tak ako chcem ja teba." Zvodne šepkala, zatiaľ čo pustila svoje veci opäť na zem a pomaly k nemu pristupovala. 

"Nie..." Zašepkal, keď bola Emma tesne nalepená na ňom. Nebolo medzi nimi ani milimeter voľného miesta.

"Áno." Odpovedala mu späť a konečne prilepila svoje pery na tie jeho. A vtedy začal Liam konečne spolupracovať. 

...

Ráno nebolo také ako obaja očakávali. Emma očakávala aspoň nejakú bolesť hlavy, plač a výčitky svedomia. Avšak nič neprišlo. Zobudila sa na jemné šteklenie na krku, ktoré bolo spôsobené Liamovim dychom. Sama pre seba sa musela usmiať. Toto bolo presne to čo obaja potrebovali. Zahnali všetkých démonov, ktorí sa medzi nimi nachádzali a konečne mohli spolu vychádzať. Takto sa to všetko začalo a takto to aj skončilo. Teraz môžu spolu konečne pokojne vychádzať. 

Okrem spiaceho Liama si Emma uvedomovala aj to koľko toho včera vypila, aby sa odhodlala urobiť to čo urobila, takže bola príjemné prekvapená, keď zistila, že ju hlava vôbec nebolí. A vďaka tomu vínu, ktoré včera vypila si uvedomovala, že jej kariéra je dávno v koši. Zahodila svoju jedinú šancu stať sa niekým kým vždy chcela byť. Zahodila jedinú šancu na splnenie svojho sna. Ale nejako jej to veľmi nevadilo. Niekde medzi tým ako mal Liam hlavu medzi jej nohami a ona ho v návale rozkoše ťahala za vlasy, sa zmierila aj s tým. Takže Emma prežívala krásne ráno. 

Liam očakával ako ho Emma zobudí jej hysterickým hlasom. Ako mu vynadá, že ju zneužil. Že všetko zničil. Tak ako vždy. Ale nič z toho neprišlo. Zobudil sa na to, ako ho Emma škriabe nechtami po hrudi. Musel sa zasmiať. Keď to robila včera, určite sa nesmial. Usmievala sa. Bola pokojná. Bola šťastná. Pristalo jej to. Viac ako to, keď sa hnevá. 

"Asi by som mala povedať niečo typu: "Nemala sa to stať."." Zasmiala sa, keď videla ako sa preberá z pokojného spánku.

"Hm." Prikývol. Avšak obaja vedeli, že nikto z nich to nepovie. Pretože presne toto sa stať malo.

"Mali by sme ísť. Mama bude beztak celá bez seba. Včera sme im ani nedali vedieť, že tu ostávame." Ozvala sa Emma po chvíli ticha. Nebolo to trápne ticho kedy nikto z nich nevie čo povedať. Bolo to upokojujúce ticho, ktoré si obaja užívali. 

"Hm." Opäť prikývol,  no ani jeden z nich sa nepostavil z postele.

Až po ďalšej hodine sa rozhodli, že už je čas odísť. A tak sa Emma rýchlo obliekla do trička a teplákov, ktoré ležali presne tam, kde ich včera nechala a prešla do svojej izby. Po krátke sprche, ktorú si dopriali obaja, sa obaja zbalili, na recepcii nechali kľúče od izieb a nasadli do auta. 

"A čo ten článok?" Spýtal sa jej, keď spolu s cestovnou taškou položila d kufru aj notebook.

"Čo s ním?" Prekvapene sa spýtala. Myslela, že táto téma už je uzavretá.

"Musíš ho napísať. Dokedy má byť dnes zverejnený? Má pred sebou ešte dve a pol hodiny cesty, určite to stíhaš napísať." Podporne sa na ňu usmial, notebook vzal do ruky a zavrel kufor.

"On bude zverejnený až zajtra. Dnes mal byť len napísaný, aby ho vedeli ešte upraviť." Vysvetlila mu.

"Tak? Kde je problém? Sadaj a píš!" Rozkázal jej, keď sadol za volant. 

Emma sa pre seba usmiala. Takýto Liam sa jej páčil. Uvoľnený a podporujúci. Takého ho nepoznala. Pravda, ona ho nepoznala vôbec čo sa tejto strany týkalo. Ale vedela, že sa to za tieto dva týždne určite zmení. A aj keď sa zmierila s tým, že už nadobro skončila so svojim snom, možno ešte nebol úplný koniec. Za pokus človek nikdy nedá, no nie? Preto nasadla do auta na sedadlo spolujazdca, otvorila notebook a začala písať:

Ako prežiť Vianoce a nezblázniť sa. 

- 3599 slov, nechápem :D 

- náročky som to minule sekla uprostred, aby to nebolo dlhé no aj tak to dlhé je, snáď ste tak nadšení ako ja, lebo sa mi to až neuveriteľne ľahko písalo, keby sa mi takto ľahko písalo všetko, nie len toto :))