Federal Bureau of Investigation - Epilóg

Tak a je to tu, definitívny koniec :)) Užite si epilóg a potom ešte menšie poďakovanie :)) Kate

"Liam..." Šepol niekto blízko pri mojom uchu a následne sa mi svojimi popraskanými perami obtrel o môj ušný lalôčik.

"Hm..." Zamrmlal som a ešte viac sa zababušil do perín. Jediné po čom som túžil, bol spánok.

"Li, vstávaj. Musíme ísť do práce. Paul volal už asi desaťkrát." Známy hlas mi neustále šepkal do ucha, no aj tak to nepomáhalo. Síce som počul tú naliehavosť v tom hlase, nedokázal som zo seba zhodiť prikrývku a postaviť sa z vyhriatej postele. Nechcel som.

"Chcem. Spať." Zašepkal som. 

To jediné čo mi v posledných dňoch chýbalo, bol spánok. Nedokázal som spať celú noc. Nedokázal som sa ráno zobudiť s úsmevom na tvári. Nedokázal som nemyslieť na to. Naňho. Chýbal mi. Veľmi mi chýbal. Chýbali mi tie naše úlety. Naše vtipy. Naše výlety.

Chýbal mi jeho smiech. Jeho modré oči, ktoré vždy žiarili ako vianočný stromček. Bolo to ťažké. Bolo ťažké žiť na tom mieste, kde žil aj on. Bolo ťažké pozerať sa na všetky naše spoločné fotky. Bolo ťažké počúvať to neznesiteľné ticho, ktoré nedokázala vyplniť ani ona. 

No najťažšie to bolo práve teraz. Práve túto hodinu, minútu, sekundu. Najťažšie to bolo práve dnes, kedy je to presne rok, čo odišiel. Odišiel bez toho, aby sa rozlúčil. Odišiel a nemyslel na to, čo tým spôsobí. Koho po sebe zanechá. 

"Ja viem, ale musíme ísť. Čo je s tebou vlastne?? To ťa tá včerajšia noc tak veľmi vyšťavila?? Kamoš, veď to bolo len jedna ženská." Osoba za mnou sa zasmiala a mne prešiel mráz po chrbte. 

To nie je možné. Nie, nie, nie. Jednoducho nie. Iba sa mi to zdá. Snívam. Zavriem oči, a keď ich znovu otvorím, budem vo svojom byte, ktorý sa za ten rok veľmi zmenil vďaka Sophiiným veciam, ktoré si sem pomaly, ale isto sťahovala. 

"Liam, teraz vážne, si v pohode??" Spýtal sa a ja som prudko otvoril oči. Prevalil som sa na druhý bok a hľadel priamo do tých modrých očí, ktoré som si tak veľmi prial vidieť celý rok. 

"Nial..." Neveriacky som zašepkal. To nie je možné. Videl som to. Videl som ako umiera. Videl som, ako bomba pod jeho nohami vybuchla a on vyletel do vzduchu.

"Nie. Barack Obama, hlupáčik." Hlasno sa zasmial a to bol pre mňa ten pravý signál. Na nič som nečakal, hodil sa na jeho bezvládne telo a silno ho stlačil.

"Niall!!" Skríkol som, na chvíľu sa od neho odtiahol, aby som mu mohol pozrieť do očí, a keď som tak urobil a uveril, že je naozaj skutočný, opäť ho silno objal.

"Liam, si v poriadky??" S obavami sa odo mňa odtiahol a so strachom sa na mňa pozrel.

"Ty žiješ." Neveriacky som zašepkal. Stále som tomu nemohol uveriť. Je tu. Je tu som nou. A žije.

"Áno, žijem. Kamoš, čo sa ti snívalo??" Zasmial sa, stále mu to nedokázalo. Nechápal ma. Nechápal, čo sa vo mne odohrávam. Čo sa odohráva v mojej hlave. A nechápal som to ani ja.

"Zomrel si. Vybuchla pod tebou bomba pri zásahu. A ja, ja som ťa nedokázal zachrániť a stále som sa z toho obviňoval. Och, Niall, bolo tak skutočné. Normálne teraz neverím, že si tu." Neveriacky som krútil hlavou, ktorú som si následne schoval do dlaní. 

"Mal by si prestať toľko sexovať. Donesiem ti vodu. A zavolám Paulovi, že neprídeme." Zasmial sa, no potom, ako som ho obdaroval vražedným pohľadom, zvážnel a odišiel do kuchyne. 

Keď sa ani po chvíli nevracal, rýchlo som sa vymotal z postele, nasadil na seba boxerky a prebehol do kuchyne. Dostal som strach, Strach z toho, že som ho opäť stratil. a to práve teraz, keď som ho znovu získal. 

"Naill!!" Skríkol som, keď som ho v kuchyni nenašiel. 

Prebehol som späť do spálne, ale ani tam nebol. Skontroloval som obývačku a aj tretiu izbu, ktoré som väčšinou používal ako hosťovskú. Keď sa nenachádzal ani tam, skontroloval som obe kúpeľne, no bolo to zbytočné. Nikde nebol. 

Začalo sa mi ťažko dýchať. Všetko sa som nou začalo točiť, nedokázal som sa upokojiť. Chcel som sa sústrediť na tlkot svojho srdca, tak ako náš to učili na škole, ale bol priveľmi rýchli. Zavrel som oči, zhlboka sa nadýchol, ale bezúspešne. 

Chcel som prejsť do kuchyne a napiť sa vody, ale po pár krokoch  mi prišlo zle, hlava sa mi opäť zatočila a môj huňatý koberec, ktorý som mal pri posteli som videl čo raz bližšie, až som na ňom na koniec ležal. Odpadol som. 

...

"Liam!! Liam, preber sa!!" Niekto mi hlasno kričal do ucha a ja som prudko otvoril oči. 

Sophia sa nado mnou skláňala so slzami v očiach. Na hlave mala strapaté hniezdo, na sebe mala moju obľúbenú nočnú košieľku a v očiach sa jej odrážal strach. Nechápavo som sa na ňu zahľadel a posadil sa. Poobzeral som sa okolo seba a zistil, že som vo svojom starom byte, ktorý si za tie roky prešiel menšou rekonštrukciou. 

No najväčšou zmenou zo všetkých je detská postieľka stojaca v rohu miestnosti. A tou úplne najväčšou zmenou, ktorou si prejde väčšina obyvateľstva tejto planéty je ten malý spiaci človiečik uložený v nej. A tým malým človiečikom je môj 7 mesačný syn. Niall Ryan Payne.

"Opäť si mal ten sen??" Spýtala sa potichu, aby nezobudila malého spachtoša a ustarostene sa na mňa zahľadela.

A vtedy som si uvedomil, že to čo som považoval za realitu je len sen a moja realita je práve tu. Žena sediaca predo mnou, ktorá ma miluje. Ktorá mi porodila krásneho syna. Ktorá mi vstúpila do života práve vtedy, keď som to najviac potreboval. Aj keď som to tak zo začiatku nevnímal. 

"Áno, ale to nič." Zašepkal som.

"Áno, ja viem. To hovoríš vždy." Prekrútila očami, zhasla malú lampičku stojacu na nočnom stolíku a ľahla si späť do postele vedľa mňa. 

"Ja viem. Ale aj tak ma miluješ." Usmial som, pretrel si spotené čelo a obmotal svoje ruky okolo jej krásneho tela.

"A mám snáď na výber??" Zasmiala sa, pritúlila sa k môjmu telu a pobozkala ma na hruď posiatu niekoľkými jazvami, ktoré vznikli pred 3 rokmi, keď ma uniesol práve Niallov brat.

"Nie. Milujem ťa." Zamrmlal som a sklonil hlavu, aby som ju mohol pobozkať.

"Milujem ťa." Zašepkala a obdarovala ma krásnym úsmev, ktorý pre mňa znamenal druhé Vianoce.

- vážne ste si mysleli, že by som ho tiež zabila?? :)) Tak a je to tu, koniec. Pôvodne som ho plánovala už pred  8 mesiacmi, v decembri, a som tu, v auguste, what the hell?? Ale to nevadí :)) Pri tejto poviedke som si veľa zažila, skamarátila sa s veľa ľuďmi a zistila, že je vždy ľahké o niečom premýšľať ako to napísať :)) Nie že by som to už pred tým nevedela, ale tak, myslím, že na toto treba veľkú odvahu :)) Viem, že poviedka nie je dokonalá, ale je určite lepšia, ako tie ostatné pred tým, čo si o tom myslíte vy?? :)) Každopádne sa vám chcem poďakovať :)) Vám všetkým, ktorí čítate moje príbehy, ktorí komentujete, dokonca aj tým, čo i len kliknete na môj blog :)) Som vám za to neskutočne vďačná :)) Som vďačná za všetky podporné komenty, ktoré ma vždy tlačili ďalej a vytvorili úsmev na tvári, aj keď som s tým všetkým chcela skončiť :)) Špeciálne poďakovanie patrí práve Anetke, ktorá mi už niekoľkokrát vyhovorila tie nezmysli skončiť s blgom, ktoré mám aj teraz v hlave, keďže pri poslednej časti sú len 3 komenty, ale povedala som si, srať na to, nie?? :)) Zlato, ďakujem ti za všetko, snáď ten október vyjde, keď už nevyšiel ten august :)) A čo dodať na koniec?? Púšťam sa do Baby, rada by som ho dokončila, a potom, nová poviedka :)) Už je rozpísaná, už len čakám kedy sa konečne vyjadriť s kým chcete, aby bola :)) Dúfam, že sa vám FBI páčilo, verím, že to bolo niečo iné, že ste si to užili a prežívali každú jednu časť spolu som nou :)) A ešte raz, ďakujem za všetko, ste lásky :**