Federal Bureau of Investigation 25

Zajtra, vlastne dnes odchádzam, takže ďalšia bude pravdepodobne až o týždeň :)) Chyby si nevšímajte, vážne sa mi ich teraz o 0:10 nechce už opravovať :)) Ale keď prídem, tak to všetko opravím :)) Opäť som sa rozpísala, 3081 slov, dúfam, že to aj oceníte v podobe komentárov, keďže viete, že moje časti majú väčšinou LEN okolo 1300  slov, niektoré presahujú 1800 a niektoré dokonca aj 2000 slov :)) Nezabite ma na konci, prosím, Kate :))






"Ja, musím ísť za Sophiou."

"Nikam ti neujde, kamoš." Zasmial sa Sandy, ktorý ma tiež priateľsky objal tak, ako všetci pred ním.

"Ja viem, ale musím ísť." Ďalej som už na nič nečakal a rozbehol sa k auto, ktoré bolo kvôli možnému výbuchu zaparkované o ulicu ďalej.

Unavene som dobehol k autu, jediné čo ma hnalo vpred bola myšlienky na Sophiu, a tak som si sadol za volant nevšímajúc si otvoreného zadného okna. Následne som pocítil tupý úder do hlavy a skôr než som omdlel, som uvidel známu tvár s modrými očami. Niall.

...

Zima, chlad, strach, bolesť. V hlave mi nepríjemne hučí, oči mám previazané nejakou šatkou. Ruky aj nohy sú priviazané ku stoličke, lano sa mi zarýva do kože. Na tele mi naskakujú zimomriavky, neviem či s tej ukrutnej zimy alebo zo strachu, že neviem kde som a čo sa to deje. Zo strachu, že nevzali len mňa ...

No najviac som sa obával toho obrazu v mojej hlave, ktorého som sa nemohol zbaviť. Tie modré oči, ktoré sa na mňa pozerali kým som úplne stratil svedomie. Oči, ktoré som vydával dennodenne kým som na vlastné oči nevidel ako v nich zhasol život. Oči, ktoré mi vytvárali radosť.

Oči môjho najlepšieho kamaráta, ktorý má byť mŕtvy. Nie je možné, aby bol živý. Nie, nie, nie. Videl som to. Videli sme to všetci. Videli sme, ako tá skurvená bomba vybuchla pod jeho nohami a roztrhala ho na márne kúsky. Bomba, ktorú som, ako jedinú, nedokázal zastaviť.

Cítil som to. Cítil som tú neznesiteľnú bolesť zo straty blízkeho človeka, môjho jediného a pravého najlepšieho priateľa akého som za svoj nudný život mal. Prirútil sa do môjho obyčajného života policajta ako tornádo a rozhádzal ho hore nohami. Jeho náklazlivý smiech donútil smiať sa všetkých na okolo, a aj mňa. Jeho činy boli nepremyslené a spontánne a práve preto vždy stáli za to.

Cítil som tú hnusnú bolesť zo straty svojho brata, pretože Niall bol pre mňa, ako môj vlastný brat, ktorého som nikdy nemal. Bolesť, ktorá prúdila celým mojim telom a ja som sa jej nedokázal zbaviť. Bolesť, ktorá ma ničila, a s ktorou som sa nevedel vyrovnať. Pokiaľ neprišla ona. Sophia.

Druhý a posledný človek, ktorý opäť otočil môj život hore nohami. Prišla vtedy, keď som to naozaj nečakal a vôbec nebola taká nevinná ako vyzerá. Aj keď na mňa síce nevinne zaklipkala tými krásnymi modrými očami a ladne pohodila svojimi čiernymi vlasmi, pri tancu ukázala svoju pravú tvár, ktorú tak veľmi milujem.

A keď som si myslel, že ju po tej dokonalej noci už nikdy viac neuvidím, ukázala sa u nás v budove ako nová posila do nášho týmu. Aby som bol presný, bola to náhrada za Nialla. Náhrada za môjho najlepšieho priateľa. A vtedy som ju už nikdy v živote nechcel vidieť. Ale osud to chcel inak. Čo by som tak dal za to, aby osud zasiahol aj teraz a dostal ma z tohto miesta.

Och no ták!!! Nebuď zbabelec!! Neplač tu ako malé dieťa!! Aj tak ti to nepomôže!! Na toto si predsa cvičený!! Kvôli tomuto si prešiel všetkými tými výcvikmi!! V schop sa!! Sprav niečo a neseď tu ako päť peňazí!! Kričalo na mňa moje vnútro a ja som mu chtiac - nechtiac musel dať za pravdu.

Ruky som dal v päsť a snažil sa uvóľniť lano, ale bolo to zbytočné. Bolo príliš silno zviazané a ja príliš slabý. Slaboch!! Hanbi sa!! A že ty máš všetkých chrániť?!! To potom vďaka za takú ochranu!! Ironicky poznamenalo moje vnútro, jeho slová sa mi vrývali do pamäte, robilo ma to ešte slabším. Naposledy som sa pokúsil odtiahnúť ruky od toho lana, ktoré sa mi stále viac a viac zarývalo do kože, no bolo to márne.

"Je ti to na nič, ale myslím, že na to si už prišiel aj sám." Hrubý hlas sa ozýval celou miestnosťou, jeho dych som pocítil pri svojom pravom uchu a následne som pocítil tupú bolesť na ľavom líci.

"Kto si??" Spýtal som sa, keď som sa ako tak spamätal z bolesti, ktorá mi prúdila celou ľavou časťou tváre.

"Ty veľmi dobre vieš kto som, Liam James Payne." Hrozivo zašepkal, no ak mám byť úprimný už som vôbec nemal strach.

To, ako zašepkal moje meno ma utvrdilo v to, že je to osobné. Veľmi osobné. Takže by tu nikto iný okrem nás dvoch nemal byť. Avšak, dnešný deň môže byť ešte vyše smolný a môjho únoscu pokojne mohlo napadnúť, že najlepšie mi ublíži tak, že ublíži ľuďom, na ktorých mi záleží najviac. Dúfal som však, že nie je až taký múdry a my sme tu na naozaj sami.

"Tak prečo mi neukážeš svoju tvár?? Predsa nie si až taký zbabelec, nie?? Veď si uniesol policajta. Sebavedomie ti určite nechýba." Prehovoril som k nemu a pokúšal sa ho prehovoriť, aby mi ukázal svoju tvár. Tak by som aspoň mohol zistiť či ide o niekoho známeho alebo nie.

"Neboj sa, všetko bude. Ale najskôr sa trošku pohráme." Po poslednej vete so priam cítil ako sa usmieva, no mne do úsmevu veľmi nebolo. Hlavne nie potom, čo som na chrbte pocítil ostrú bolesť spôsobenú veľmi ostrím nožíkom.

PERRIE

"Ahoj zlatko, ako sa máš??" Otvorila som dvere na nemocničnej izbe a s úsmevom som pozrela na znudenú Sophiu ležiacu na posteli.

"Super. Mám toľko veci na práci, že neviem čo skôr. Vážne, vôbec sa tu nenudím." Ironicky odvrkla, a potom čo som sa na jej reakcii zasmiala, odvrátila odo mňa zrak.

"Och zlatko, nehnevaj sa. Už tu dlho nebudeš. Paul teraz hovorí s doktorom a jediné čo som zachytila bolo, že sa to zlepšuje, takže o chvíľu budeš už s Liamom v pohodlí jeho veľkej postele." Mrkla som na ňu a červeň na jej líčkach mi napovedala, že pochopila moju narážku.

"Toho kreténa mi ani nespomínaj." Zašepkala a smutne sklonila hlavu.

"Prečo?? Čo zase ten debil vyviedol?? Myslela som si, že po včerajšku už ho nič sprostejšie ani nemôže napadnúť." Neveriacky som pokrútila hlavou, naozaj som dúfala, že včerajšia akcia Liama zmenila na toľko, aby prestal vyvádzať také hlúpe kaskadérske kúsky, ktoré ho môžu pripraviť o život.

"Čo sa stalo včera??" Spýtavo zodvihla hlavu.

"Tebe Liam nič nehovoril?? Myslela som, že si naňho nahnevaná kvôli tomu, ako sa včera takmer nechal vyhodiť do vzduchu." Prekvapene som nadvihla obočie, Liam nebol žiaden tajnostkár, radšej hovoril veci na rovinu, akoby sa to mal ten druhý človek dozvedieť od niekoho iného.

"To by sem najskôr musel prísť!! A pritom to sľúbil. Myslela som, že svoje sľuby dodržuje. Hlavne potom, ako mi konečne povedal to, čo ku mne cíti. Čo so to hovorila o tej bombe??" Nahnevane skríkla, ale mňa neoklamala. Vďaka predposlednej vete som vedela, že sa naňho nedokáže hnevať. Prečo aj?? Veď jej konečne vyznal lásku.

"Po prvé, som rada, že ste si to konečne vyjasnili. Už ma nebavilo sa pozerať na tú jeho odutú tvár. Po druhé, nie je možné, aby sem neprišiel. Všetci sme počuli a videli, ako povedal, že musí ísť za tebou, dokonca aj potom, čo sa ho Sandy snažil od toho odhovoriť, a nastúpil do auta. Po tretie, to sa spýtaj Liama, keď ho nájdeme." Nervózne som sa na ňu usmiala, nebolo zvykom, že Liam len tak zmizne a nedá o sebe nikomu nič vedieť.

"Aj mne povedal, že hneď, ako vyriešite prípad, sem príde. Ale neprišiel. Aj som mu volala, ale nezdvíha. Perrie, mám oňho strach." Ustráchane zašepkala.

"Neboj, určite mu len do toho niečo prišlo. I keď nemám poňatia čo to mohlo byť. Okrem nás, teba a Nialla, tu Liam nikoho nemá. Rodinu má až v L.A. a keby to bolo niečo s ňou, dal by nám vedieť. Vždy to tak robí." Upokojujúco som ju pohladilo po ruke, aj keď som vôbec nebola pokojná. Naozaj som začínala mať o Liama strach. Toto mu vôbec nie je podobné. 

"Ahojte krásky." Vošiel do miestnosti Paul s veľkým úsmevom na perách.

"Paul, Liam sa stratil!!" Vypadlo zo mňa skôr než som to stihla zastaviť a cítila som, ako Sophiine telo stuhlo. 

"Ako stratil??" Nechápavo sa spýtal.

"Včera sem neprišiel, nezdvíha mobil, nikomu nič nedal vedieť. Toto mu nie je podobné, Paul." Na konci sa mi hlas stratil, už som jedného kamaráta stratila, o ďalšieho prísť nechcem.

"Auto je zaparkované dole, dúfala som, že je tu. Potrebujem s ním hovoriť." Povedal a premýšľajúc si pošúchal bradu. Ja som však na nič nečakala a rozbehla so dolu na parkovisko, kde sa nachádzalo jedno z našich aut. 

Na pohľad vyzeralo úplne normálne, avšak, keď som podišla trocha bližšie, všimla som si rozbité zadné sklo. Ruky sa mi roztriasli a celým mojim telom otriasal strach.Podišla som ešte bližšie a roztrasenými rukami som chytila kľučku auta. Bolo otvorené, čo som aj očakávala,  a tak som otvorila dvere a nakukla dnu. 

Pod sedačkou bol pohodený Liamov mobil, na ktorom svietilo niekoľko neprijatých hovorov. Na sedačke sa nachádzal malý zaschnutý fľak krvi, čo vo mne vyvolalo ešte väčšiu hrôzu, ako to rozbité sklo na oke, a na zadnom sedadle bola pohodená Liamova zbraň.

"Našla si niečo??" Spýtal sa Paul, ktorý sa objavil za mnou.

"Áno, uniesli ho." Zašepkala som, keď mi po líci stiekla prvá slza a ja som si uvedomila, že sa to naozaj stalo. 

LIAM

"Ahh!!" Skríkol som, keď som pocítil ako mi nôž znovu prechádza po chrbte.

"Bolí, čo?? Prečítal som veľa kníh kým som našiel tie najcitlivejšie miesta." Dokonca aj teraz som cítil ako sa usmieva. Bastard jeden.

"Možno by ma to bolelo vyše keby si mi ukázal tú tvoju špinavú tvár!" Zasyčal som, keď som pocítil hrot noža ako mi prechádza po ruke, priamo po bicepse.

"Och áno, bude ťa to bolieť ešte vyše. Ale najskôr sa pohráme. Určite sa pýtaš, prečo som uniesol teba, keď som mohol ublížiť tvojej rodne?? Tak ja ti teraz odpoviem. Vidieť ťa trpieť by mi prinieslo veľmi veľa radosti, ver mi. Avšak, oni za nič nemôžu. Nemôžem ich nechať trpieť len preto, že ty si nechal trpieť môjho brata a nechal si ho uškvariť za živa!!!" Skríkol a ja som pocítil silný úder do pravého líca. A vtedy som vedel o koho ide.

 "Greg." Bolestne som zašepkal.

 Už som nevládal. Bolelo ma celé telo. Laná sa mi bolestne zarývali do rúk a nôh. Tvár som mal z každej strany doudieranú. Z nosa mi tiekla krv, obe oči mi padali únavou. Na chrbte sa mi nachádzalo niekoľko desiatok rezných rán, ktoré nepríjemne štípali a oberali ma o posledné zvyšky síl, ktoré som ešte mal. Blížil sa môj koniec. Jedine to som vedel s istotou.

 "Tak si ma predsa len spoznal. Niall ťa často opisoval ako géniusa. Som prekvapený, že ti to trvalo tak dlho." Spýtal sa, skôr skonštatoval a vystúpil spoza môjho chrbtu s nožíkom v ruke, po ktorom stekala moja krv.

"O čo ti ide, Greg??" Nechápavo som sa spýtal. Moje zmysli boli otupené tak isto, ako celé moje telo.

"Aby si trpel tak, ako trpel aj Niall. Aby tvoji blízky cítili takú istú bolesť, ako cítime my. Ešte stále. Aj teraz." Usmial sa na mňa a tentokrát mi nožíkom prešiel po prsnom svale.

"Ahh!!" Skríkol som od bolesti, keď mi prešiel aj po druhom prsnom svale.

"Presne tak, krič. Krič, Liam. Aj tak ťa nikto počuť nebude a teba do pred smrťou nezachráni." Zasmial sa a ruku s nožom nasmeroval vyššie a následne ma porezal na pravom líci, ktoré muselo byť od toľkých úderov sfarbené do fialova.

"Môj tým ťa nájde, Greg. Nájdu ma." Pohrozil som mu šeptom. Na nič viac som sa nezmohol.

"Neboj sa, Liam. Samozrejme, že ťa nájdu. Ale ty už budeš mŕtvy." Zašepkal mi do ucha a prstom zatlačil do rany na hrudi, čo mi spôsobilo ešte väčšiu bolesť ako samotný nôž.

PERRIE

"Máme už niečo??" Spýtal sa ma Paul snáď už po stý raz.

Potom ako som sa spamätala a uvedomila si, že Liama naozaj uniesli, sme sa bez toho, aby sme Sophii niečo vysvetlili, presunuli do centrály a snažili sa nájsť čo i len malú omrvinku, ktorá by nám pomohla nájsť Liama. Avšak, zatiaľ sme nič nemali.

Na aute neboli žiadne odtlačky okrem tých našich. Na Liamovej zbrani, ktoré sa nachádzali v aute, boli len jeho odtlačky. Krv v aute taktiež patrila Liamovi. Nemali sme sa čoho chytiť. Vlas, ktorý našli technici, keď prezerali auto, nám bol na nič, keďže sa z neho nedalo nič vyzistiť. Momentálne našou jedinou šancou boli kamery, ktoré prezerali Sandy, Josh a Jon. 

"Nie." Zašepkala som a hlavu si zúfalo schovala do dlaní. Už som strácala nádej, že ho nájdeme živého. 

"Neboj sa, my ho nájdeme. On to zvládne, je to silný chlap." Povzbudivo ma potľapkal po ramene, ale nepomohlo to. Ani on sám tomu neveril, tak prečo by som mala ja??

"Perrie!! Paul!!! Našli sme ho!!" Okríkol nás Jon a my sme sa k ním bez zaváhania rozbehli.

"Tak čo máte??" Netrpezlivo som sa spýtala, keď som sa naklonila cez Josha, aby som lepšie videla na obrazovku, kde bežal záznam z kamery spred budovy, kde sa konala včerajšia akcia.

"Nebolo to ľahké. Liamove auto je síce pred nemocnicou, ale je zaparkované mimo dosahu kamier, takže sme museli ísť aj pre záznamy z budovy zo včera. A tu prichádza Liam." Ukázal na veľké čierne auto, ktoré sme používali pri zásahoch ako bol ten včera. 

Pozorne som sledovala ako sme sa všetci objímali s Liamom, ktorý riskoval svoj život bez ohľadu na to, koho by tu po sebe zanechal. Ďalej som sledovala ako kráča k nášmu autu, ktoré bolo zaparkované o pár blokov ďalej kvôli možnému výbuchu. Pred očami som mala Liamovu mužnú postavu ako nasadá do auta, keď ho zrazu niekto napadne a Laimove bezvládne telo prenesie na zadné sedadla a on sám si nastúpi dopredu za volant. Ako to, že sme si to nevšimli??

"Vieme kto to je??" Spýtala som sa, keď sa mi oči znova zaplnili slzami. Dochádzal nám čas.

"Áno. Zachytili ho dopravné kamery. Je to Greg Horan." Povedal Sandy a ja som mala pocit akoby sa som nou zastavil celý svet.

"Greg??" Paul sa nechápavo spýtal, nemohol tomu uveriť a nebol sám.

"Áno. Možno viní Liama za to, čo sa stalo Niallovi." Polemizoval Jon.

"A vieme, kde sa nachádza??" Spýtala som sa, keď som to predýchala. Musíme konať čo najrýchlejšie.

"V databáze som vyhľadal jeho auto  a vďaka GPS som ho vystopoval. Je to nejaká stará budova za mestom. 20 min od nás." Informoval nás Louis, ktorá sedel vedľa Jona a netrpezlivo ťukal do klávesnice, až som mala pocit, že sa mu začne dymiť spod prstov.

"A je to naozaj on??" Spýtal sa Paul, ktorý bol na pochybách. Áno, bola to veľmi zvláštna situácia, ale ide predsa o Liama.

"Musí to byť on." Zašepkala som a všetci sme sa rozbehli po naše zbrane.

SOPHIA

Opatrne som vystúpila z taxíka, bolesť sa šírila celým mojim telom, ale neprekvapovalo ma to. Veď len včera som sa prebrala z týždňovej kómy. Ale to mi bolo momentálne jedno. Potom ako Perrie behom opustila moju izbu nasledovaná Paulom  a už sa nevrátili, som nemohla len tak sedieť v nemocničnej izbe a čakať, kedy mi konečne niekto zavolá a povie o čo ide.  Musela som vedieť o čo ide. Musela som vedieť, kde je Liam. Musela som vedieť, či ešte vôbec žije.

A tak tu teraz kráčam po schodoch do vnútra federálnej budovy ignorujúc bolesť môjho tela, ktoré protestuje každým mojim krokom čím ďalej tým viac. Ako tak sa mi podarilo dokráčať až k výťahom nevšímajúc si tie nechápavé pohľady ostatných policajtov, ktorý tu taktiež sídlili, a pomaly som stlačila tlačidlo s číslom nášho poschodia.

Keď som nou výťah nepríjemne zatriasol, čo vyvolalo bolesť v celom mojom tele, dvere sa otvorili a ja som pomaly vystúpila. Naozaj som sa snažila kráčať čo najrýchlejšie, ale moje nohy boli až priveľmi slabé na to, aby sa pohybovali rýchlejšie.

A tak som sa pomalým tempom dostala až k mojim kolegom, ktorí sa hrbili nad jedným stolom a živo diskutovali o tom, kde sa nachádza Liam. Z toho všetkého som pochopila, že ho niekto uniesol a moje najhoršie obavy sa naplnili. Ak ho uniesol včera, dnes už by Liam nemusel žiť. 

"Sophia, čo tu robíš?? Ako si sa sem dostala?? Pre pána, si celá bledá!!" Vyletela na mňa Perrie potom, čo sa rozpŕchli a naspäť sa vrátili aj so zbraňami v rukách, pripravený zachrániť Liama.

"Idem s vami." Zašepkala som.

"Nie, nejdeš. Pozri ako vyzeráš!! Tu si sadni, keď sa vrátime, odveziem ťa naspäť do nemocnice." Rozkázal mi Paul, ale ja som ho neplánovala poslúchnuť. 

"Idem sa vami. A nezabránite mi v tom." Povedala som pevným hlasom, aj keď som mala slzy v očiach.

"Keby sme sa tak neponáhľali, vyhovoril by som ti to, ale na to nemáme čas. Budeš sedieť v aute a pokiaľ nechytíme páchateľa von nevystúpiš, rozumieš??" Rázne na mňa pozrel, a potom čo dostal môj súhlas sme sa všetci presunuli k autu.

Naozaj veľmi veľkou rýchlosťou sme prešli mesto až sme na koniec za 25 minút zastali vedľa veľkej a veľmi starej budovy. Neznáme auto, ktoré sa tu tiež nachádzalo naznačovalo, že Liam je určite tu. Všetci vybehli von a rozbehli sa dnu, iba ja som ostala sedieť v aute tak, ako mi bolo nakázané a robila tú jedinú vec, ktorá som teraz mohla robiť. Modlila sa.

Avšak, ani to ma nedokázalo dostatočne upokojiť, a potom čo sa budovou ozval výstrel som vybehla z auta a aj napriek veľkej bolesti som utekala dovnútra. Pohľad, ktorý sa mi naskytol hneď, ako som vstúpila dnu, nebol vôbec pekný.

Na zemi ležal postrelený muž a vedľa neho sa skláňal Louis a kontroloval či ešte žije. Sandy volal záchranku a Josh, Jon a Paul rozviazovali dobitého a krvácajúceho Liama zo stoličky a pokladali ho na studenú a špinavú podlahu. Ani raz som nezaváhala a rozbehla sa k nemu.

"Liam!!" Skríkla som po ňom, keď som uvidela jeho zavreté oči a nehybné telo.

"Sophia!! Kázal som ti, aby si ostala v aute." Skríkol po mne Paul, ale ja som ho ignorovala. Jediné čo ma zaujímalo bol Liam.

"Liam." Zašepkala som a opatrne ho pohladila po krvavej tvári pričom som zobrala jeho ruku do tej mojej.

"S-Sophia-a." Nezrozumiteľne zašepkal, ale aj to mi dalo malú nádej, že ešte žije.

"Tu som Liam." Usmiala som sa a nechala som nech mi slzy zmáčajú celú tvár.

"S-Soph-" Snažil sa mi niečo povedať, ale ja som ho nenechala. Musel sa šetriť.

"Pššt. Nič nehovor, za chvíľu je tu záchranka. Ešte chvíľu vydrž." Skočila som mu do reči a snažila sa upokojiť aj jeho aj mňa.

"M-Milujem ťa-a, Sop-phiaa." Zašepkal, keď mu viečka opadli a jeho ruka v mojej ochabla. Nedýchal.

THE END.

- ešte bude epilóg, nebojte :)) 5 komentárov = nová časť!! :))