Baby 7

V pekárni som kúpil niekoľko sladkých šišiek s marmeládou, pre mňa aj pre Maddy, a konečne sa vydal do nemocnice. Tam som sa dostal pár minút pred pol ôsmou, čo znamenalo, že mám ešte pol hodinu čas. Ale ja už som to nemohol vydržať, vzal do rúk škatuľku so šiškami a pomaly sa vkradol do nemocnice na tretie poschodie do izby číslo 245B.

Keď som potichu za sebou zatvoril dvere a otočil sa na Maddy, ktorá ešte sladko spala, škatuľu so šiškami som položil na nočný stolík vedľa postele a pomaly prešiel k malej postieľke, ktorá sa nachádzala z druhej strany postele, kde spal malý James.

A tak som si prisunul k Maddyinej posteli stoličku, usadil sa na nej a po chvíli pozorovania jej krásnej a bezchybnej tváre, ktorý aj v spánku zdobil krásny úsmev, mi začala hlava klesať na postel, až som napokon zaspal. Zobudilo ma až príjemné škrabkanie vo vlasoch.

...

Ospato som vykukol spod rias a pozrel na vysmiatu Maddy. Zamračil som sa a nespokojne sa pomrvil na tom malom kúsku postele. Chcel som spať. Chcel som dospať tých pár hodín, ktoré som nenaspal v noci. Chcel som znovu zavrieť oči a nechať sa unášať krásnym snom, z ktorého ma Maddy svojimi jemnými a malými rúčkami vyrušila. A bol to práve Maddyin chichot, ktorý ma vyrušil z môjho ďalšieho pokusu o spánok.

"Neuraz sa, ale vyzeráš hrozne." Oboznámila ma s informáciou, o ktorej som už tušil a prstami mi prešla po veľkých kruhoch pod očami.

"To je to na mne až tak vidieť?" Zamrmlal som a pretrel si zlepené oči.
"Hm," zasmiala sa, keď som si zívol a neprítomne hľadel pred seba, "mal si rušnú noc??" opýtala sa a mne neuniklo, ako sa snaží zakryť pobavenie.

"Áno, ale nie tak, ako si myslíš." Prekrútil som očami snažiac sa zakryť svoju smutnú tvár. Možno keby mi na um nezišla tá hlúpa myšlienka o dieťati, bolo by mojim dôvodom na nedostatok spánku práve to.

"Čo sa stalo??" Spýtala sa už vážnejším tónom, zrejme snaha zakryť môj výraz nebola dostačujúca.
"Nič vážne. Nechcem ťa tým zaťažovať. Doniesol som raňajky." Usmievajúc sa, som do rúk zobral škatuľu so šiškami a položil ich na posteľ.

Nechcel som ju tým zaťažovať. Načo aj?? Neboli to jej problémy. Boli moje a ja som si ich musel vyriešiť sám. I keď som si istý, že to nebude také ľahké, ako si predstavujem. Vanessa síce vyzerá ako nežné žieňa, ktorým samozrejme ako každá žena aj je, ale sama o sebe je tvrdým orieškom. Toto nebolo prvýkrát kedy som okúsil tvrdosť nášho gauča. Zakaždým však dúfam, že to bolo naposledy.

Avšak Maddy mala svoje problémy, s ktorými sa musela popasovať, takže mi ani nenapadlo, že by som ju obťažoval tými mojimi. Hlavne nie, keď ona a malý James boli dôvodom našej hádky.

Jednoducho som jej to nemohol povedať. Všetko by mi vyvrátila a zakázala by mi ich navštevovať. A to som nemohol dopustiť.

Áno, poznal som ich sotva dva dni, ale neustále ma k ním niečo ťahalo. Niečo čo mi nedalo spať a nútilo ma to nad nimi premýšľať. Niečo, kvôli čomu riskujem svoj vzťah s Nessou. Nevedel som, ako presne mám to 'niečo' definovať. Nevedel som, či to je tým malým a ja osobne mám deti veľmi rád.

Alebo či je to tým, že som bol pri jeho pôrode. Nevedel som, či je to tou krásnou brunetkou, ktorá do seba momentálne pchá jednu šišku za druhou.

"Och, Liam, tie šišky sú skvelé. Ani si nevieš predstaviť, akú chuť som na ne mala." Spokojne zamľaskala a s chuťou zahryzla už do tretej marmeládovej šišky.

"Dokedy máte tieto tehotenské chute??"Spýtal som sa smiechom. Bolo vtipné koľko jedla sa zmestilo do toho útleho telíčka.
"Čo ja viem?? Sme ženy. Chute
sa nám menia tak isto, ako nálada. Takže bacha!!" Pohrozila mi, ukazovákom ma pichla do ramena pričom sa snažila prehltnúť všetko sústo, ktoré mala v ústach.

"Počkaj, si špinavá." Zasmial som, keď odložila škatuľu so šiškami a veselo sa na mňa usmiala bez toho, aby vedela, že práškový,cukor, ktorými boli šišky posypané ma okolo úst.

Skôr než stihla vôbec nejako zareagovať, som sa k nej nahol a prstami zotrel cukor okolo jej úst. Neušlo mi ani, ako sa jej tvár sfarbila do červena potom, ako sa moje studené prsty dotkli jej tváre. Usmial som sa, bolo milé, ako zahanbene sklopila zrak, aby sa mi nemusela pozrieť do očí.

No napokon zdvihla hlavu a pozrela mi do očí skôr, než som sa stihol odtiahnúť a ja som sa zahľadel do tých krásnych smaragdových očí. Ako je možné, že som si do teraz nevšimol aké sú krásne?? Ako presne zabadajú do jej guľatej tváre?? Ako svietia pri kontraste z jej nádhernou bledou pokožkou??

Pred tým, než som si mohol vôbec premyslieť, alebo uvedomiť si čo robím, som sa k nej naklonil ešte viac, čelom sa oprel o to jej a svojim nosom štuchol do toho jej. Skôr, ako som sa však mohol priblížiť perami k tým jej, sa izbou ozval nespokojný plač malého Jamesa a Maddy sa odo mňa odtiahla so sklonenou hlavou.

"Prosím ťa, mohol by si mi ho podať?? Musím ho nakŕmiť. Opatrne mu polož ruku na hlavičku, druhú na chrbátik a pomaly ho vyber. Musíš, ale dávať pozor, aby ti nespadol, veľmi sa myká, keď plače." Poprosila ma pozerajúc sa neustále k postieľke.

Zrejme jej to bolo trápne, tak isto, ako mne. Ako ma vôbec mohlo napadnúť pobozkať ju?? Mám Vanessu, ľúbim ju a svoju budúcnosť si predstavujem pri jej boku. Maddy poznám dva dni aj s cestou, veľa o nej neviem, len to čo mi povedala sama, keď som sa pýtal na otca malého Jamesa a ja neviem čo so sebou.

"Liam!!" Luskla mi pred očami čím ma vytrhla zo zamyslenia.

Ospravedlňujúca som sa na ňu pousmial, aj keď to nemohla vidieť, keďže stále hľadela na plačúce Jamesa, a podľa jej inštrukcií som jej priniesol malého. Potichu som prešiel k postieľke, opatrne ho chytil za hlavičku a chrbátik a pomaly si ho privinul k sebe. Pred tým, ako som ho však podal Maddy som očami spočinul na jeho malej, krokodýlimi slzami zmáčanej tváričke.

"Ak by som ťa mohla ešte poprosiť rozviazal by si mi na krku a chrbte tú zásteru??" Spýtala sa ma a poposadla si dopredu, aby som dočiahol na zaväzovanie nemocničného pyžama.

Prikývol som, podal jej malého Jamesa, ktorý zatínal od hnevu svoje malé rúčky v päsť, a rozviazal jej uzle od pyžama na krku a chrbte. To spôsobilo, že sa jej vrch pyžama zošmykol a odhalil jej krásne prsia. Moja tvár určite nabrala odtieň červenej, preto som sa rýchlo otočil Maddy chrbtom a čakal.

Čakal som na to, kedy sa malý James utíši a dá mi znamenie, že už si ho Maddy priložila k prsníku. Čakal som, kedy sa tu ukáže vrchná sestra a vynadá mi tak isto, ako včera. Čakal som hlavne na to, kedy sa Maddy ozve a povie niečo k tomu, čo sa medzi nami vlastne ani nestalo. Alebo som sa mal ozvať ako prvý ja a ja som len jednoducho čakal a naberal odvahu??

Všetky moje teórie vyrušilo až tiché klopanie na dvere nemocničnej izby a násladne žena s krátkymi hnedými vlasmi, takými istými zelenými očami ako má Maddy a v puzdrovanom kostýmčeku, ktorá vošla dnu a s obavami v očiach hľadala svoju dcéru. Presne tak. Nemuseli nás ani predstavovať, aby som vedel, že toto je tá žena, ktorej Maddy hovorí matka, a ktorá jej zabuchla dvere pred nosom, keď ju najviac potrebovala.

"Madeleine!! Ani nevieš, ako som sa o teba bála. Potom, čo som včera zistila, že si si zmenila číslo, som bola u teba doma, ale neotvárala si mi. Tak som volala Johnovi a ten mi povedal, okrem toho, že si tam pracovala aj v ôsmom mesiaci tehotenstva, že máš mať teraz niekedy v tomto období termín. Obvolala som všetky nemocnice kým som ťa našla." Prirútila sa ako veľká voda a bez toho, aby si ma všimla pristúpila k posteli, a keď uvidela Maddy, ako kojí malého Jamesa s láskou na nich hľadela.

"Mami??" Maddy prekvapene zdvihla hlavu a neveriacky pozerala na ženu pred sebou. Zrejme som nebol jediný prekvapený.

"Myslíš, že by som si nechala újsť vlastného vnuka?? Pozri ja viem, že.. a toto je kto??" Milo sa na ňu usmiala a nevšímajúc si jej prekvapenú tvár pokračovala vo svojom monológu až pokiaľ si nevšimla mňa.

"To je Liam a je už na odchode, že Liam??" Maddy rýchlo stočila hlavu mojim smerom a očami sa mi snažila vsugerovať, aby som čo najrýchlejšie vypadol.

"Áno. Mám ešte nejakú prácu. Ale rád som vás spoznal, madam." Usmial som sa na ňu, mrkol na Maddy, a potom čo som malého Jamesa pohladil po hlavičke, som opustil nemocničnú izbu


.

Takže, mala som pre vás pripravený extra dlhý príhovor, ale akosi je to jedno vám, je to jedno aj mne. :)) Nebudem sa vám na nič vyhovárať, prečo je časť až teraz, jednoducho neboli komentáre, nebola motivácia. Keď už bola časť v piatok ako tak napísaná, skoro polka sa mi vymazala a ja som na to už nemala náladu. Notebook ešte nemám, takže sa ospravedlňujem za chyby a neupravenosť. Dnes som bola na ďalších predoperačných, nebola som doma, tak som vám to spísala. Chcela som, aby to bolo dlhšie, ale rozhodla som sa inak. :)) Štvrtok idem na operáciu, držte palce, myslíte na mňa a ja sa vám za to odmením časťou. :))
P.S.: 5 KOMENTÁROV nová časť!! :))