Baby 8

"Mami??" Maddy prekvapene zdvihla hlavu a neveriacky pozerala na ženu pred sebou. Zrejme som nebol jediný prekvapený.

"Myslíš, že by som si nechala ujsť vlastného vnuka?? Pozri ja viem, že.. a toto je kto??" Milo sa na ňu usmiala a nevšímajúc si jej prekvapenú tvár pokračovala vo svojom monológu až pokiaľ si nevšimla mňa.

"To je Liam a je už na odchode, že Liam??" Maddy rýchlo stočila hlavu mojim smerom a očami sa mi snažila vsugerovať, aby som čo najrýchlejšie vypadol.

"Áno. Mám ešte nejakú prácu. Ale rád som vás spoznal, madam." Usmial som sa na ňu, mrkol na Maddy, a potom čo som malého Jamesa pohladil po hlavičke, som opustil nemocničnú izbu.

...

"Liam, kamoš, si v pohode??" Ozval sa vystrašený hlas Nialla potom, čo som zodvihol vyzváňajúci mobil.

"Neviem." Odpovedal som pravdivo.

Sám som nevedel či som naozaj v poriadku. Či je pravdivé všetko to, čo sa momentálne deje v mojom skvelom, vysnívanom, ale aj prekliatom živote. Neustále mi to vŕtalo v hlave. Všetko sa miešalo dokopy, vytváralo v mojej hlave dokonalý chaos a privádzalo ma to do šialenstva. Hľadal som tie správne odpovede, ktoré vždy zachránia a vyriešia danú situáciu, ale bolo to zbytočné. Odpovede nie a nie prísť a ja som sa čo raz viac zamotával.

"Ako to, že nevieš?!! Liam, sú teba plné správy, ako znovu opúšťaš nemocnicu. Kde si??" Okríkol ma ako to často robievala aj moja mama, keď som bol mladší.

"Doma." Zamrmlal som v krátkosti.

Áno, bol som si vedomí toho, že ma teraz pravdepodobne majú média v zuboch. Tu hŕstku novinárov, cez ktorú som sa musel sám predrať pri odchode z nemocnice, sa nedalo nevšimnúť si.

Ale vzhľadom k tomu, že som bol, a aj stále som, myšlienkami pri Maddy, ktorá mi nevedno prečo učarovala a ja sa tu teraz môžem hoci aj zblázniť, som nemal chuť to nejako riešiť. Za pár hodín si nájdu inú obeť a na mňa zabudnú.

"Ostaň tam, kde si. Idem za tebou, kamoš. Vážne mi naháňaš strach." Oznámil mi pred tým, než zložil a ja som pri uchu držal už len hluchý mobil.

...

MADDY

"Mami..." Stále som neveriacky šepkala, aj potom, čo Liam odišiel.

"Áno, Madeleine, som to ja." Láskyplne sa na mňa usmiala, tak ako to robievala vždy, keď som ju aj otca prišla na víkend pozrieť.

Ale to bolo pred tým. Pred deviatimi mesiacmi. Pred tým, než som zistila, že čakám Jamesa. Stále si veľmi dobre pamätám jej výraz tváre, keď som jej oznámila, že som tehotná. Veľmi dobre si spomínam na tie hnusné reči o tom, ako už nie som jej dcéra, keď si to dieťa nechám. Pamätám si, ako som ležala doma, schúlena v posteli a srdcervúco plakala. 

Pamätám si na všetko. Na tú bolesť jej slov. Na to, ako sa mi každou jednou slabikou, ktorú vyslovila, bolestivo zarývali do hrude a trhali moje srdce na márne kúsky. Pamätám si, na ten zničujúci pocit samoty a prázdnoty. Schúlená v posteli som prepadala smútku a rozmýšľala, či som naozaj urobila správne, keď som sa vzoprela rodičom. Avšak, jediný pohľad na Jamesa a pochybnosti, ktoré ma sprevádzali po celý čas, boli preč.

"Čo tu robíš??" Spýtala som sa a pohľad sklonila na Jamesa, ktorý spokojne cucal mlieko, len preto, aby som sa jej nemusela pozrieť do oči. Odporné slová matky, ktorá vám dala život, vychovávala vás a ochraňovala pred zlým svetom, stále boleli a ja som bola pevne rozhodnutá, že na ne nezabudnem.

"Ako som povedala, prišla som pozrieť svoju jedinú dcéru a svojho, zatiaľ, jediného vnúčika." Úsmev jej neschádzal z tváre zatiaľ čo svojimi očami hypnotizovala Jamesa.

"Takže už som opäť tvoja dcéra?? Mám pre teba novinku. Ty už nie si moja matka." Odvrkla som a keby James práve neraňajkoval, odtiahla by som ho čo najďalej, len aby sa ho nedotýkala.

"Váž slová mladá dáma." Upozornila ma prísnym hlasom, akoby som to bola ja, ktorá spravila chybu. Akoby som ja za to mohla, že ma vyhodila z domu, keď som ju najviac potrebovala. Že ma opustila a nechala napospas osudu.

"Nesprávaj sa ku mne ako k malému decku. Na to si mala myslieť skôr." Stále som si stála za svojim a som si istá, že by mi to nikto nemal za zlé. Prišla sem, akoby bolo všetko v poriadku a správa sa, akoby sa nič nestalo. Toto predsa matky nerobia.

"Madeleine, pochop, bola som v šoku. Máš len dvadsať, si praktický ešte dieťa. Veľké dieťa. Budúcnosť máš celú pred sebou. Odišla si zo skvelej školy. Si bez vzdelania. Ako chceš uživiť toho malého?? Ako sa chceš postarať vôbec o seba? Jednoducho si mala ešte počkať. Aspoň ten rok, dva, kým by si dokončila školu a našla slušnú prácu."  Poúčala ma, akoby sa to snáď dalo vrátiť spät. Akoby to bolo také ľahké. Ale opak bol pravdou.

Vôbec to nebolo ľahké. V žiadnom prípade to nebola prechádzka ružovou záhradou. Mnohokrát som sa sama pohrávala s myšlienkou, že si Jamesa nechám vziať. Alebo, že ho porodím a dám do hniezda záchrany, nedaj bože, niekde na adopciu. Vždy som sa však spamätala a okamžite tieto možnosti zavrhla. On za to predsa nemohol. Nemohol za to, že jeho "rodičia" boli hlúpe decká.

Nebolo ľahké znášať tie odsudzujúce, povýšenecké a nenávistné pohľady. Nebolo ľahké prechádzať si týmto neľahkým obdobím sama. Nebolo ľahké pracovať aj v ôsmom mesiaci tehotenstva len preto, aby som potom mohla byť zopár mesiacov navyše doma s Jamesom. Avšak, neľutujem to. Keby dostanem príležitosť zmeniť veci inak, nemenila by som.

Možno to naozaj nie je správne načasovanie. Možno by bolo fajn, keby som dokončila školu a bola si istá, že by Jamesovi nič nechýbalo, ale verím a viem, že to zvládneme aj teraz. Či už s pomocou niekoho iného, alebo sami, na vlastnú päsť. Aj keď to nebude jednoduché a mňa časom určite opäť prepadnú myšlienky, v ktorých to budem všetko ľutovať, myšlienku ostanú myšlienkami a my s Jamesom budeme spolu šťastní.

"A ty pochop, že ty ako matka si úplne zlyhala!! Vykašlala si sa na mňa, keď som ťa najviac potrebovala. Vy obaja ste sa na mňa vykašlali. Ty aj otec. A o Mattovi ani nehovorím. Bola som na všetko úplne sama. Nepotrebujem ťa. Ani otca. Nikoho z vás!!" Skríkla som, keď som pocítila, ako sa mi tlačia slzy do očí. Po celý čas som sa snažila byť silná. Silná kvôli sebe. Silná hlavne kvôli Jamesovi. A nedovolím, nechcem, nie som pripravená, na to, aby sa tá stena, ktorú som si za tie mesiace vybudovala, zbúrala behom pár sekúnd s mojou matkou.

"Maddy, zlatko, nevidíš, že sa to snažím napraviť?? Je mi to ľúto a viem, že som spravila chybu. Veľmi veľkú chybu. Už viackrát som ťa chcela kontaktovať, ale vždy som sa zľakla." Kajúcne sklonila hlavu. Možno jej to bolo naozaj ľúto, možno nie, ale nebude to také jednoduché.

"Prosím odíť. Za chvíľu bude vizita, nechápem, ako sa vám sem obom podarilo dostať. Môžeš nás prísť navštíviť, keď budeme doma. Teraz potrebujem byť sama a premýšľať." Oznámila som jej, keď som si poriadne premyslela, či jej dám ešte jednu šancu.

"Dobre." Pousmiala sa, čím chcela zamaskovať smútok, ale ako to už býva, oči ju prezradili. Pred tým než však odišla, sa ešte sklonila a mňa aj Jamesa pobozkala na vrch hlavy.

...

LIAM

"Dobre, kamoš, desíš ma." Ozval sa Niall po hodine, kedy sme len tak sedeli na gauči a pozerali nejaký nezmyselný program v telke. Vlastne, Niall ho zaujato pozeral. Ja som len neprítomne pozeral pred seba a premýšľal nad Maddy.

"Hm??" Otočil som hlavu jeho smerom dvíhajúc obočie na znamenie, že ho počúvam.

"Sedíme tu ako dve kvočny vyše hodiny. Prišiel som, aby som sa s tebou porozprával a jediné čo som sa zatiaľ dozvedel je, okrem toho, že ti chýba zdraví rozum, že máš všetko čo máš mať pokope." Vypol telku a pozrel na mňa ustráchaným pohľadom. Opäť.

"Neviem, čo sa to so mnou deje. Sám som z toho celý zmätený." Zašepkal som. Nikdy by som neveril, že ma tak domotá úplne cudzie dievča.

"Tak čo keby si mi na začiatok povedal, prečo chodíš do nemocnice??"
"Za Maddy." Usmial som sa.

"Maddy?? Kto je Maddy?" Nechápavo sa spýtal.

"Keď sme mali pred troma dňami poradu ohľadom turné, zastavil som sa v pekárni oproti, aby som kúpil Nesse raňajky. Tam som stretol tehotnú Maddy, ktorej odtiekla plodová voda, tak som ju odviezol do nemocnice. Tam si ma zmýlili s jej priateľom a otcom malého Jamesa, takže som bol aj pri pôrode. Potom som tam zostal, aby som sa ujistil, že sú obaja v poriadku a trocha sme sa zakecali.

A dnes ráno som jej doniesol raňajky, keďže som nemohol spať, lebo sme sa včera s Nessou pohádali a ja som spal na gauči." Vysvetlil som, i keď som si nebol celkom istý, že pochopil všetkému. Je to predsa náš bláznivý Niall. Naše blonďavé, modrooké bábätko.

"To je veľa informácii na raz a ja zatiaľ chápem len jednej." Hrane si prešiel po čele, aby si zotrel neviditeľný pot, ktorý sa mu mal vytvoriť pri určitých informáciach.

"Maddy je mladé a krásne dievča s bohatými rodičmi, ktorí ju vyhodili z domu, keď zistili, že je tehotná. Chlapec, ktorý ju zbúchal sa tiež na ňu vykašlal a tak sa ona vykašlala na právo a začala robiť v nejakej firme, aby mala aspoň nejaké peniaze na uživenie seba a malého Jamesa. James, to je jej prvorodený syn, pri ktorom pôrode som bol, lebo si ma sestričky zmýlili s jeho otcom."

"Tak teraz je už iba jedna vec, ktorej nechápem. Prečo ste sa s Vanessou pohádali??"

"Neviem ako to povedať. Jednoducho mi včera preplo a keď sme šli s Nessou na vec, tak zo mňa vypadlo, či si aj my nespravíme dieťa a celé sa to zvrtlo na veľkú hádku. Niall, ja som strašme zmätený. Odkedy som spoznal Maddy, mám ju neustále v hlave. Stále nad ňou rozmýšľam. Neviem sa nič iné sústrediť."

"Jednoducho ti učarovala."

"Ja to nechápem. Veď ju poznám ledva dva dni a už viem o nej toľko veci a správam sa k nej, akoby sme sa poznali celý život." Neveriacky som pokrútil hlavou. Čím viac som nad tým premýšľal, tým som sa vyše zamotával do svojich vlastných citov.

"Liam, tomu sa hovorí láska na prvý pohľad." Žiarivo sa na mňa usmial.



Okey, nie je tam asi 5 komentov, sú tam 4, ale vzhľadom k tomu, že túto poviedku píšem už nechutne dlho, pridávam časť aj tak. Výnimočne. Technické problémy stále prebiehajú, takže sa ospravedlňujem za chyby a neupravenosť. Už od budúceho týždňa by malo všetko fungovať tak, ako má. Dovtedy však nové časti hore v záložke nečakajte, musíte listovať v histórii, Kate :))
P.S.: 5 komentárov = nová časť!!