Baby 9

"Neviem ako to povedať. Jednoducho mi včera preplo a keď sme šli s Nessou na vec, tak zo mňa vypadlo, či si aj my nespravíme dieťa a celé sa to zvrtlo na veľkú hádku. Niall, ja som strašme zmätený. Odkedy som spoznal Maddy, mám ju neustále v hlave. Stále nad ňou rozmýšľam. Neviem sa nič iné sústrediť."

"Jednoducho ti učarovala."

"Ja to nechápem. Veď ju poznám ledva dva dni a už viem o nej toľko veci a správam sa k nej, akoby sme sa poznali celý život." Neveriacky som pokrútil hlavou. Čím viac som nad tým premýšľal, tým som sa vyše zamotával do svojich vlastných citov.

"Liam, tomu sa hovorí láska na prvý pohľad." Žiarivo sa na mňa usmial.

...

"Nie, nie, nie, nie!!  Tomu sa hovorí len chvíľkové pobláznenie. Všetko sa vyrieši. Maddy prepustia z nemocnice a ja ju a malého Jamesa už nikdy v živote neuvidím. Ja sa s Nessou sa zase udobríme, my začneme koncertovať a všetko bude okey. Žiadna láska, nič." Rýchlo som začal vrtieť hlavu na znak nesúhlasu.

"Liam, kamoš, poznám ťa už nejaký ten rok a viem, kedy sa ti niekto páči." Opäť sa na mňa usmial čím ma privádzal do veľkej neistoty.

Nebol som si istý, či má Niall pravdu. Či k Maddy naozaj niečo cítim, alebo to bolo len chvíľkové pobláznenie. Avšak, nebol som si ani istý tým, či je to naozaj len chvíľkové pobláznenie, z ktorého sa za pár dní, možno týždňov dostanem, alebo má to blonďavé stvorenie pravdu a ja k nej naozaj niečo cítim.

"Presne. Páčiť sa a ľúbiť, sú dve rozdielne veci." Protestoval som a snažil sa vyzerať pokojne, aj keď to vo mne vrelo.

Vďaka tejto jednej vete, ktorá mi neustále behala hlavou, odkedy ju Niall vyslovil, som bol na pochybách. Áno, mám Vanessu, super dievča, ktoré poznám už od škôlky, spolu sme vyrastali, chodili na základnú a aj strednú. Boli sme spolu každý jeden deň, trávili sme spolu veľmi veľa času až to bolo veľmi nápadné len na kamarátstvo.

Potom som však odišiel do X Factoru, Nessu som už nikdy nevidel a nahradila ju Danielle. Ale ako to už býva, hviezdy nám nepriali, a s Danielle to skončilo, aj keď sme ostali dobrí kamaráti. A keď som išiel na Vianoce domov, na letisku som sa zrazil s Vanessou a časom sme sa dali dokopy, a aj keď sa posledné týždne až nezdravo veľa hádame, ľúbim ju a nikdy by som jej neublížil.

Ale vetu, ktorú Niall, môj najlepší kamarát, brat, ktorý má vždy pravdu čo sa týka môjho partnerského a sexuálneho života, vyslovil, som nemohol len tak prehliadať. Maddy bola krásna, múdra a odhodlaná. Páčilo sa mi jej tak trocha rebelské správanie, vďaka ktorému sa postavila rodičom a vykašľala sa na školu.

Páčilo sa mi na nej, že sa nenechala len tak prehovoriť svojou vlastnou matkou, aby si nechala dieťa vziať. Páčilo sa mi, ako sa odhodlala a postavila sa vlastnému osudu, ktorý si pre ňu pripravil takéto krásne prekvapenie.

Nie každý je na dieťa stvorený. Nie každý sa oň dokáže postarať. Nie každý chce dieťa. Ale Maddy sa nezľakla, postavila sa svojim rodičom, nezľakla sa, ani keď sa na ňu vykašľal priateľ, otec malého Jamesa, a aj za cenu, že si bude musieť aj v ťažkom období zarobiť na živobytie, sa rozhodla si dieťatko ponechať a starať sa o ne sama.

A to ma na nej priťahovalo najviac. Ak si teda odmyslím ten krásny úsmev a veľké zelené oči plné nádeje, lásky a šťastia. Neustále v sebe nosila nádej, že bude všetko v poriadku, aj keď ani ona sama nevie, čo bude vlastne zajtra. To s akou nenahraditeľnou láskou sa pozerá na svojho prvého syna, Jamesa, To aká je pri tom šťastná. Tieto pocity vo mne vyvolávajú zvláštne city, ktoré si nedokážem vysvetliť, a ktorým sa tak veľmi bránim.

"Prečo si to nechceš priznať?? Prečo si nechceš priznať, že sa ti páči, a že k nej niečo cítiš?? Prečo, Liam?? Vysvetli mi to." Nechápal ma. Nevedel sa vcítiť do mojej kože.

"Pretože mám Vanessu a ľúbim ju." Odporoval som ju, aj keď som si nebol istý, či to je ešte tak.

"Ale prosím ťa. Koho chceš oklamať?? Koľkokrát si za tento mesiac spal na gauči??" Nedal sa a mal pravdu.

Vzťah medzi mnou a Vanessou už dávno nebol taký ako na začiatku. Doteraz som si myslel, že je to len občasná kríza. Ja odídem na turné, ona pôjde k rodičom. Oddýchneme si od seba, načerpáme nové sily a všetko bude v poriadku. Kríza zažehnaná a my sa opäť budeme tváriť ako zamilovaný párik, ktorý sa od seba nedokáže odlepiť.

Avšak, môj rozhovor s Niallom mi čo raz častejšie našepkával, že táto kríza nebude len tak zažehnaná. Že nebude všetko v poriadku a my nebudeme šťastný párik. A myslím, že to vie aj Vanessa, len s tým nechce prísť ako prvá.

"To s tým nemá nič spoločné. Každý máva ťažké obdobia vo vzťahu." Stále som tvrdil opak, aj keď som si v hlave hovoril niečo úplne odlišné.

"Áno, ale nie tak často ako vy dvaja. Priznaj si to, váš vzťah ide k vode. Už to nie je to, čo to bývalo. Aj chalani si to všimli."

"To nie je pravda." Pokrútil som hlavou.

Nechcel som si to priznať. Nechcel som potvrdiť jeho teóriu. Možnože mal pravdu, ale aj keď k sebe s Vanessou už skoro nič necítime, stále to bude bolieť rovnako. Stále je tu tých 15 rokov kamarátstva. Stále sú tu 2 roky plné spomienok na naše výlety, romantické večere, bozky, trápne momenty kedy by sme sa obaja najradšej prepadli pod zem, ktoré nezmiznú mávnutím ruky.

"Ale je. Otvor oči."

"Niall, poznám ju asi tak 2 dni aj s cestou. Vanessa bola mojou kamarátkou vyše 15 rokov než sme sa dali dokopy." Bránil som sa. Jednoducho nešlo len tak povedať, že Nessu už viac nechcem a že chcem Maddy. Nebolo to také ľahké, ako sa to vyzeralo.

"V tom je to čaro. Preto sa tomu hovorí láska na prvý pohľad." Škeril sa na mňa, akoby vyhral v pokri, keď buchli dvere od bytu. Zhlboka som sa nadýchol a otočil sa čelom k chodbe, aby som privítal Vanessu s úsmevom na tvári dúfajúc, že nepočula náš rozhovor.

"Ahoj Niall." S úsmevom k nemu pristúpila aj s dvoma veľkými nákupnými taškami a vrelo ho objala zatiaľ čo mňa si ani nevšimla a odišla do kuchyne.

"Mali by ste sa porozprávať." Pošepkal mi, keď sa postavil a nasmeroval si to na chodbu, kde sa začal obúvať.

"Kam ideš!!" Spýtal som sa s obavami v hlase. Nechcel som s ňou momentálne ostávať sám. Potreboval som ešte rady. Veľa rád. A hlavne som sa potreboval niekomu zveriť a Niall bol tá správna osoba.

"Kamoš, medzi vami je také napätie, že radšej odchádzam. Nechcem byť toho svedkom. Ale ty to zvládneš." Povzbudivo ma potľapkal po pleci a zavrel za sebou dvere.

Znovu som sa zhlboka nadýchol a pred tým, než som odišiel za Vanessou do kuchyne som si ešte poriadne premyslel čo jej poviem. Keď som vošiel do kuchyne, čakalo ma nemilé prekvapenie v podobe Vanessi ako samá večeria a nevyložené nákupné tašky.

"Toto má byť tvoja večera??" So zdvihnutým obočím som poukázal na malú misku zeleninového šalátu.

"Nestaraj sa." Odvrkla mi, čím mi potvrdila moje obavy, že sa na mňa stále hnevá.

Ale nezazlieval som jej to. Viem, že moja včerajšia poznámka bola svojim spôsobom nemiestna a veľmi nevhodná na danú situáciu, ale jednoducho mi to vykĺzlo. Aj ja som len človek, aj ja sa dokážem mýliť.

"Vanessa, prosím ťa, chcem sa s tebou porozprávať." Pousmial som sa a prisadol si k nej k stolu.

"My dvaja sa už nemáme o čom rozprávať." Vyprskla na mňa, nedojedenú misku šalátu zahodila do koša a odišla do izby.

"Ale máme!!" Skríkol som a rozbehol sa za ňou skôr než by stihla zamknúť, ale bolo to zbytočné.

Zamkla dvere a po chvíli môjho neúspešného dobývania, som začul vodu, takže sa sprchovala. Iba som prekrútil očami nad tým jej detinským správaním a odišiel som naspäť do kuchyne, kde som vyložil nákup z tašiek. Potom som si postlal na gauči a pred tým než som sa ako tak uložil k veľmi skorému spánku, som ešte vyvenčil Lokiho, na ktorého očividne Vanessa tiež kašlala.

...

Z nepríjemnom spánku, kedy som sa opäť prevaľoval zo strany na stranu a premýšľal nad všetkými možnými riešeniami, ma prebudilo vyzváňanie môjho mobilu. Pred tým než som ho však našiel v tej kôpke vecí, ktoré boli porozhadzované na zemi pri gauči, som pozrel na hodiny zavesené na stene.

Keď som zbadal, že je pol siedmej, chcel som sa hodiť späť na gauč a zdriemnuť si aspoň ešte na päť minút, ale vyzváňanie neprestávalo a tak som sa po ňom načiahol a pred tým než som si mohol všimnúť meno volajúceho, som to zodvihol.

"Čo je??" Mrzuto som sa ohlásil. Bol som nevyspatý, unavený a problémy s Vanessou mi taktiež nepridávali na nálade.

"Ahoj, Liam, tu je Maddy. Snáď som ťa nezobudila." Nesmelo sa ozvala tenkým hlasom.

"Zobudila, ale to je jedno. Čo potrebuješ." Snažil som sa o milý tón, ale nešlo to. Jednoducho som sa už potreboval poriadne vyspať, inak pri niekom nechcene vybuchnem a vzniknú len a len ďalšie problémy, ktoré teraz aj tak nepotrebujem.

"Ak máš niečo na práci, alebo vyrušuje, tak povedz a ja sa už zariadim po svojom." Dostala zo seba po chvíli ticha kedy asi rozmýšľala v akej nálade som a či je vhodné ma momentálne o niečo žiadať.

"Maddy, prejdi k veci skôr než to tu so mnou hodí o ten stôl." Prevrátil som očami, ona bola tou poslednou osobou, na ktorej som si chcel vybiť svoju zlosť, ale keď som nevyspatý, som nervózny, a keď som nervózny, som nepríjemný. Veľmi nepríjemný.

"Pred chvíľou bola vizita a do ôsmej mi majú doniesť prepúšťaciu správu. A ty si mi navrhol, že ak budem niečo potrebovať, tak mám zavolať. A preto som dúfala, že by si pre nás mohol prísť. Bola by som ti veľmi vďačná, ale ak už niečo máš, tak to nevadí. Ja sa už nejako zariadim." Spýtala sa ma neistým hlasom, keďže nevedela odhadnúť moju reakciu. Úprimne, sám som nevedel čo zo mňa nekontrolovateľne vypadne pri ďalšej odpovedi.

"O ôsmej budem tam." Odpovedal som v krátkosti a bez toho, aby som čakal na jej ďalšiu odozvu som zrušil hovor a na chvíľu si ľahol späť na gauč.

Prešla možno pol hodina, keď som sa znovu prebudil. Rýchlo som vstal, spratal po sebe paplón a vankúš a prešiel do kúpeľne, kde som sa v rýchlosti osprchoval. Naraňajkoval som sa, pričom som raňajky spravil aj Vanesse a spolu s Lokim som vybehol von. A keďže bolo málo času na to, aby som ho zaniesol späť do bytu, naložil som ho do auta a zobral so sebou.

Pred nemocnicou som bol presne o ôsmej. Zaparkoval som a vybehol do izby 245B, kde ma už čakala pobalená Maddy aj s malým Jamesom na rukách. Pristúpil som k ním, malého Jamesa som pobozkal na vrch hlavičky a Maddy zobral tašku s vecami.

"Liam, ale ak ti pridávam starosti navyše, tak pokojne po-"

"Ty určite nie si starosť navyše." Prerušil som ju a s malým úsmevom som sa ju značil presvedčiť, že mi neskazila žiadne plány. A určitým spôsobom som sa jej chcel ospravedlniť za svoje správanie pred tým v telefóne. To však ona nemohla tušiť.

"Ďakujem ti veľmi pekne. Za všetko. Neviem čo by sme si bez teba počali. Asi by sme museli ísť taxíkom." Usmiala sa na mňa a malého pobozkala na líčko.

"Treba ísť ešte niekde??" Spýtal som sa, keď sme stáli vo výťahu, ktorý smeroval na prízemie.

"Pár blokov od nás je obvodná lekárka malého Jamesa. Keďže nebola pri pôrode, budeme musieť ísť za ňou. Ale, to už zvládnem aj sama." Ubezpečila ma, nechcela mi pridávať starosti na vyše, ako sama povedala, ale Maddy a malý James vôbec neboli starosti na vyše,

"Odveziem vás." Povedal som ráznym hlasom. Už som nechcel počuť o žiadnych starostiach navyše.

"Dobre." Prikývla a už nič viac nepovedala. Neuniklo mi však, ako sa na mňa párkrát zahľadela svojimi veľkými zelenými očami.

"Ehm, dve veci, s ktorými by som ťa chcel oboznámiť. Prvou je, že cestou som sa stavil u kamarátky a požičal si od nej vajíčko pre malého Jamesa, aby si ho nemusela celú cestu držať na rukách. A druhá, v aute mám psa." Oboznámil som ju cestou k autu, kedy Maddy držala v rukách zabaleného malého Jamesa a ja som niesol jej tašku s vecami.

"Ty máš psa??" Prekvapene sa spýtala a ja som dostal z neznámeho dôvodu chuť, prevrátiť na ňu oči.

"Áno, volá sa Loki a je vzadu v kufri." Ukázal som na veľký čierny Range Rover.

"A je veľký??" Opäť sa spýtala, keď sme zastali pred autom a ja som ukladal jej tašku s vecami do kufru, kde sa nachádzal aj Loki.

"Je to také veľké šteňa. Poď sa pozrieť." Pokynul som rukou, aby pristúpil ku mne, pred tým než som otvoril kufor.

"Nie, ďakujem. Ja počkám tu." Nervózne sa na mňa usmiala a keď som otvoril kufor, poodstúpila ešte pár krokov ďalej.

"Bojíš sa psov??" Tentokrát som to bol ja, kto sa prekvapene spýtal.

"Keď som bola malá, tak ma naháňal susedov pes. Odvtedy sa im vyhýba." Zahanbene sklopila zrak a očami skenovala spiaceho Jamesa.

"To nie je nič za čo by si sa mala hanbiť." Žmurkol som na ňu, keď som k nej pristúpil, prstami som jej za bradu zdvihol hlavu a pohladil ju po ružovom líčku.

"Môjmu otcovi to vždy príde smiešne." Smutne sa pousmiala. Zrejme, nemá pekné spomienky na svojho otca.

"Za to sa vôbec nemusíš hanbiť, zlato. Nie je to ani smiešne. Je to úplne normálne. Každý sa niečoho bojí. Niekto sa bojí tmy, niekto holubov a ty sa bojíš psov. Je to v poriadku. Skôr je smutné, že to tvojmu otcovi prišlo smiešne. Takto sa správny otec k svojej dcére nespráva." Povzbudivo som sa na ňu usmial a skôr než som si uvedomil čo robím, som k nej pristúpil ešte bližšie a svojimi perami prekryl tie jej.



- 2336 slov, to je moje ospravedlnenie za to, že ste 2 týždne museli čakať na novú časť, môže byť?? :)) pravdepodobne sú tam chyby, ale teraz už nie je čas ich opraviť, ale zajtra idem s kolenom na kontrolu, takže keď sa vrátim, chyby opravím, ale tak dúfam, že sa páči :)) Kto nečítal tie moje bláboli pod časťou, ktoré som pridala v pondelok, tak sa vás pýtam tu: Mám rozpísanú poviedku, a aj keď už mám 3 časti, stále neviem s kým má byť. Takže Niall alebo Louis?? 
P.S.: 5 komentárov = nová časť!!