Baby - Epilóg

"Liam." Počul som ako Maddie zašepkala moje meno a silno zaryla svoje nechty do mojej ruky.

"Hm??" Zamumlal som a otočil sa na druhú stranu. Bolo krátko po polnoci a ja som sa pred chvíľou vrátil z nášho koncertu. Bol som unavený a jediné čo som chcel, bol spánok.

"Liam!!!" Tentokrát skríkla až mnou trhlo, keď som sa rýchlo posadil a ustráchane na ňu pozrel. Maddy nikdy nekričí až zvážime jednu vec ...

"Čo sa deje??" Spýtal som sa pozrel na jej krásne zaoblené bruško, kde už 8 mesiacov skrývala svojho, nášho potomka.

"Praskla mi voda." Zašepkala a znova mi stlačila ruku.

"Ako??" Neveriacky som sa spýtal. Mala ešte mesiac čas.

Ešte mesiac mala mať naše dieťa, dôkaz našej veľkej lásky, ukryté vo svojom brušku. Ešte mesiac som sa k jej veľkému brušku mal skláňať a šepkať ako veľmi sa naň teším a ako ho už teraz ľúbim. Ešte mesiac som mal Maddy zakazovať všetky tie nezmysli, ktoré si zmyslela, že bude robiť v týchto ťažkých časoch.

"Liam, prestaň mať zakaždým tie isté blbé otázky. Prišlo to na mňa!!" Skríkla od bolesti a z očí jej vyhŕkli slzy.

"Neplač láska. Prosím, neplač." Rýchlo som vyštartoval z postele a nahádzal na seba prvé veci, ktoré mi prišli pod ruky.

Potom som v rýchlosti našiel aj nejaký sveter pre Maddy, aby bola aspoň trochu v teple, keďže je tesne pred Vianocami a vonku je nepríjemne chladno. Keď si na seba, aj napriek veľkým bolestiam, navliekla, opatrne som ju zobral na ruky, tak ako som to už spravil pred 7 rokmi, a vydal sa k autu.

"Nemôžme tu nechať Jamesa samého." Plakala mi do ramena zatiaľ čo som sa snažil vytiahnúť kľúče z vrecka.

"Je to veľký chlapec. Zavolám mu na pevnú linku." Utešoval som ju, ale aj tak to nepomohlo. Bola nervózna a bála sa. Cítil som to z nej.

"Nie. Choď ho zobrať. Ja t-to zvládnem, ahh!!" Pevne zovrela v rukách môj sveter čím ma poťahala aj za chĺpky, ktoré som si pestoval na hrudi.

"Nepripadá do úvahy. Ideme rovno do nemocnice. Niekomu zavolám." Pohladkal som ju políčku a následne pobozkal na čelo, keď som ju konečne uložil na zadné sedadla nášho auto.

Rýchlo som prebehol dopredu, sadol za volant a dupol na brzdu. Maddy nebola jediná, ktorá s bála. Tiež som sa bál. Veľmi. Bál som sa, že by som o nich mohol prísť. O oboch. Bál som sa o Jamesa, ktorý určite zostane vyľakaný, keď nás nenájde doma. Bál som sa ako bude vyzerať nasledovných 24 hodín.

"Z-Zavolaj Smithovi. Musím byť pri pôrode. A-A zavolaj n-niekoho k J-Jamesovi. M-Mame. Zavolaj mame, p-prosím." Rozkazovala mi, zatiaľ čo sa skrúcala v bolestiach na zadnom sedadle.

"Upokoj sa. Všetko bude dobre." Prehovori som k nej, ale ako vždy zbytočne.

"Ty nevieš čo prežívam!! Roztváram sa!! Tam dole!! Kde pcháš ty svojho vtáka!! Áno, ty!! Ty za to môžeš!! Ty môžeš za to, že to tak pekelne bolí!!!" Skríkla po mne a ja som len potajomky prekrútil očami. Týmto sme si už prešli.

"Áno jasné, zlatko. Čokoľvek len povieš." Usmial som sa na ňu v spätnom zrkadle, a keď na mňa spustila ďalšiu sériu nadávok, v priehradke som nahmatal svoj druhý mobil a vytočil prvé číslo.

"Kamoš?? Už si v lietadle??" Ozval som sa, keď mi to môj írsky priateľ zdvihol hneď po druhom pípnutí.

"Nie, čakám na letisku. Čo sa deje??" Spýtal sa pričom nedokázal zakryť svoju únavu.

Dnes sme mali posledný koncert v Londýne pred Vianocami a Nall sa rozhodol, tak ako ostatní chalani, že ešte dnes poletí domov. Ja som odmietal, aby som Maddy ťahal tehotnú na Vianoce domov. Musí odpočívať. A tak som svoju rodinu a aj jej rodičov pozval na sviatky k nám. V našom novom dome je veľa miesta a všetci sa tam zmestíme.

"Maddy rodí. Nepýtaj sa ako, lebo ešte si nezažil Maddy kričať. Ja áno. Ale k veci. James je doma a spí. Prosím nemôžeš sa na to vykašľať, aj tak už dnes pravdepodobne neodletíš, a neprišiel by si ho postrážiť?? Prosím." Vysypal som to naňho a dúfal, že práve teraz sa zachová ako správny priateľ.

"Bože, Liam, že váhaš. Do dvoch hodín som u vás. Dávajte si pozor." Poprial nám a ja som bez ďakovania zložil a volal ďalšiemu človeku na mojom zozname. Doktorovi Smithovi.

...

"Tak mamička, znovu sa nadýchneme a silno potlačíme. Vidím hlavičku." Povedal doktor a Maddy vedľa mňa ležiaca na operačnej sále tak aj spravila, pričom mi opakovane drvila kosti na ruke.

"Agrr!!" Skríkla a znovu potlačila. Boli sme vystresovaní. Všetci. Maddy, ja, doktor. Maddy som priviezol do nemocnice predvčerom a ona rodí až teraz. Všetci sme chceli, aby to už bolo za nami, ale dieťa nie a nie vyjsť von.

"Pššt. Nádych a výdych. Tak ako sme si to nacvičovali." Pošepkal som jej a jemne ju pobozkal pod ucho, keďže spotené vlasy mala zviazané v drdole.

"Agrrr!" Vražedne na mňa pozrela a chystala sa so mnou podeliť o jednu z ďalších štipľavých nadávok, ktoré jej prišli na um, ale miesto toho pevne zovrela viečka a skríkla na plné hrdlo pričom mi lámala kosti v ruke jednu za druhou.

"Ty to zvládneš, láska. Verím ti. Dôverujem ti. Už ho môžeš pustiť. Ľúbim ťa." Šepkal som jej do uška zatiaľ čo som voľnou rukou uhládzal spotené vlasy z čela.

"Hlavička je vonku. Už len telíčko. Teraz sa upokojíme. Upokojíme svoje dýchanie, a keď poviem "teraz," poriadne sa nadýchnete a čo najsilnejšie potlačíte. Dobre?? Dobre. Takže sa nadýchneme a tlačíme mamička, tlačíme!" Skríkol doktor a ja som už len očarovane pozoroval, ako z nej vychádza maličké bábätko. Veľmi maličké. A veľmi krásne. Znovu.

"Gratulujem. Je to dievčatko." Usmial sa na mňa doktor, keď naše bábätko odvážil, odmeral a ešte celé od krvi ho zabalil do bielej prikrývky a podal mi ho.

"Je to malá Jane." Usmial som sa na vyčerpanú Maddy a spolu s malým uzlíkom k nej pristúpil.

"Naša dcérka." Zašepkala a od šťastia sa rozplakala.



- Och, ja som ale popleta. som vám ďakovala pri poslednej časti a pritom je tu ešte epilóg :)) Nevadí :)) Už ani neviem čo by som vám povedala, keďže všetko čo som chcela, celá moja ďakovná reč už bola napísaná :)) Ale čo by som sa chcela spýtať je, 1D vo Viedni, fuu, idete?? Plánujete?? Alebo vám to rodičia rovno zavrhli?? Ja osobne idem, teším sa veľmi, len čakáme na cenu aká bude, snáď nie zbytočne vysoká :)) Kate