Dear Diary 5

Trošku blbej nálady na večer.

Dnes som bola obvinená z niekoľkých veci a najmä z toho, že na blog nič nepridávam. Daná osoba si myslela, že som sa urazila, ale to nebola pravda. Ja som sa nahnevala a v tom je rozdiel. Aspoň pre mňa.

Nahnevalo ma to lebo daná osoba nevie aké to je mať blog s toľkými návštevníkmi, a aj keď nekomentujete, viem, že ste tu. Nevie čo to je mať blog a neustále tam niečo zverejňovať.

Áno mávam také chvíľky kedy sa dva týždne vôbec neozvem alebo kedy som tri mesiace nepridala žiadnu poviedku. Ale nie je to také jednoduché ako sa zdá byť. Písanie nie je také jednoduché. Hlavne ak nemáte nápady, čas, náladu.

Ja nápady mám a hoci sa mi to niekedy, viac menej vždy, veľmi ťažko prenáša do slov, tak sa s tým vždy nejako popasujem. Ide o to, že už nemám toľko času ako pred tým.

Tento rok maturujem, mám za sebou najťažší rok na strednej, a aj keď som ho úplne pokazila a odflákla, musím uznať, že bol naozaj ťažký. Pred sebou mám posledný ročník a ja chcem mať čo najlepšie výsledky pretože som sa neskoro spamätala a zistila čo naozaj chcem.

Brigádujem, čo mi zaberá najviac času, pretože vždy potom prídem unavená a jediné čo spravím, je že sa hodím do postele a spím. A ja som hrozný spáč.

A keď sa nevenujem škole alebo netrčím šesť hodín za pokladňou a netrpím všetky tie otrávené pohľady zákazníkov, že museli stáť v rade o minútu navyše, tak si buď čítam a jednoducho oddychujem, pretože už ma nebaví sedieť neustále za notebook, doslova si ničiť chrbticu, kontrolovať si facebook alebo len tak pozerať na tie isté seriály stále dokola a dokola.

Tie roky sú už dávno preč. Sú aj dôležitejšie veci.

Napríklad kamaráti. Prečo sedieť doma za počítačom a písať si s kamarátmi, keď môžete ísť von na slniečko, vyvaliť sa na deku alebo si len ak sadnúť niekde na lavičku, alebo do kaviarne na kávu, čaj, dobrý zákusok a neklebetiť tam. Pre mňa sú kamaráti strašne dôležitý a tým, že ich mám buď ďaleko alebo máme každý toho veľa na práci, tak si chvíle s nimi vážim o veľa viac.

Rodina. Najdôležitejšia vec pre všetkých z nás. A ja som si už veľakrát vyčítala, že som radšej zostala sedieť doma, pri počítači ako išla s nimi niekam preč. Preto aj teraz trávim málo času pri notebooku,  a keď už som tu tak som buď za tým nešťastným facebookom lebo len vďaka nemu som v spojení s ľuďmi, ktorí sú kilometre ďaleko alebo sa snažím písať sem, na blog.

Ale keď už tu raz človek je, tak nemá ani poriadne náladu. A to je môj ďalší veľký problém. Ja potrebujem byť v dobre nálade, v takej tej directionerskej nálade, aby som mola písať. A to nie je také jednoduché, keďže sa okolo mňa deje strašne veľa vecí a ja som myšlienkami tam a nie pri poviedke.

Daná osoba si neuvedomuje aká je to mať blog už tri roky a prísť vždy s nejakým novým nápadom, ktorý ešte nikto nikde nečítal, dať ten nápad do slov, venovať sa popritom ďalším xy veciam a ešte byť aj s nápadom spokojný.

Ja si vždy všetko ľahko predstavujem a keď príde ako sa hovorí na lámanie chleba, zistím aké ťažké to naozaj je. Málokedy sa stane, že to čo hneď napíšem, sa mi na druhý deň ešte páči. Vždy všetko prepisujem, rozmýšľam nad novými vecami akoby to mohlo lepšie vyzerať, aby som s tým bola spokojná hlavne ja. Tí čo máte blog to určite poznáte, ale tí čo nie, tak si to môžete len predstavovať.

Neviem, možnože môj najväčší problém je, že čítam veľa kníh, dobrých kníh a vždy mi myšlienky chodia len okolo toho príbehu a ja by som ho najradšej čítala 24/7. Preto, vždy keď mám aj voľný deň a mám rozčítanú knihu, tak si radšej čítam ako píšem.

Možnože som priveľký spáč a miesto toho aby som spávala do desiatej, jedenástej dopoludnia, by som mala byť už hore a malo by sa mi dymiť spod prstov ako usilovne pracujem na novej poviedke.

Možnože by som sa mala vykašľať na školu, kamarátov, rodinu a sedieť len doma, nikde nechodiť a neustále pozerať do počítača. To by bolo asi najlepšie, aby tu neustále pribudlo niečo nové.

A možnože potrebujem, aby mal deň vyše hodín ako len 24.

Alebo by bolo najlepšie keby sa mi do blogu nestarali ľudia, ktorých vôbec môj blog nezaujíma, ktorí ho nečítajú, nesledujú chalanov a celkovo ho otvorili druhýkrát v živote.

Hlavne by bolo najlepšie keby pochopila, že blog je moja záľuba, hobby. Robím to pretože ma to baví a nie preto lebo musím.

A presne to spravila daná osoba, ktorú ja nazývam kamarátkou. Začala sa starať do vecí, do ktorých jej nič nie je, do ktorých sa nerozumie a potom sa ešte aj urazí lebo sa ja nahnevám. Akoby som mala byť neustále len ja tá, ktorá je pozitívna, optimistická, usmievavá a nikdy ju nič nevytočí.

Vďaka nej dnes nemáte časť pretože, keď som ju otvorila, tak som ju celú vymazala pretože sa mi nepáčila. Našťastie nebola dopísaná, takže nemusíte ani vy a ani ja ľutovať, že som ju naozaj vymazala.

Dokonca, a to som vám nechcela ani spomínať, ale keďže už som vám povedala aj iné veci, tak prečo nie aj toto, som rozmýšľala, opäť, že zruším blog, ale keď som si uvedomila, že kde sme sa za tie tri roky prepracovali, tak som si povedala, že vám, a ani sebe, to spraviť nemôžem. Ste moja druhá rodina, za ktorú som strašne rada a už by som vás nemenila.

Písať začnem opäť zajtra alebo až v piatok, aj to som priveľmi skoro udala termín, ale ja viem, že dlho bez písania nevydržím, a aj keď viem, že by to mali byť len nejaké bláboli, ako to väčšinu býva, tak to sem pridám. A hlavne uvidím ako si dohodnem tému na prax a kedy ju začnem vypracovávať. Od tohto to naozaj záleží.

A som rada, že som sa takto celkovo mohla vyrozprávať. Uľavilo sa mi, že som to zo seba konečne dostala von, keďže kamarátka to stále nechápe a ja už akosi nemám náladu opakovať to isté dokola a dokola ako na kolotoči.

A ak ste sa dočítali až sem, tak vám tlieskam. Naozaj som sa z toho potrebovala dostať a toto mi prišilo ako najlepší spôsob. A je to pre mňa dôležitejšie ako nejaké bláboli v ehm príspevku. "Vidíme" sa snáď čoskoro, Kate. :))