Federal Bureau of Investigation 15

Ospravedlňujem sa, ale som naozaj chorá, ledva sa hýbem, ani neviem ako som dokázala dať dokopy túto časť :)) Kate










Z hlasným vzdychom zaklonila hlavu a ja som začal prirážať. Rukami sa chytila tých mojich, panvou mi vychádzala v ústrety, privádzala ma do šialenstva. Poslednýkrát som prirazil, keď vykríkla moje meno a unavene si zložila hlavu na moje plece. Hlavu som zaboril do jej vlasov a silno ju objal, keď prišlo aj moje potešenie. Nakoniec som sa zvalil unavene na chrbát so Sophiou v náruči, prikryl nás a oddal sa mojej druhej najobľúbenejšej činnosti. Spánku.

...

"James, položte tú zbraň." Pomaly som sa k nemu priblížil, nemohol som nič uponáhlať. Už si vyše mŕtvych nemôžme dovoliť.

"To on!! Vďaka nemu sú moje dievčatká mŕtve!!" Skríkol, slzy mu stekali po tvári, ruka v ktorej držal nabitú zbraň sa od hnevu ešte vyše roztriasla.

"Práve preto by ste mali zložiť tú zbraň. Dostali ste ho, James. Máme ho." Povzbudivo som sa usmial a znovu pristúpil bližšie k chlapovi, ktorý padol na úplne dno, keď mu zomrela manželka s dcérou.

"Ste ženatý agent Payne?? Máte deti??" Na malú chvíľu odtiahol svoj zrak od zviazaného chlapa na stoličke a pozrel mi priamo do očí.

"Nie. Ale mám ľudí, na ktorých mi záleží a bol by som pre nich ochotný riskovať svoj život. Tak ako vy, James." Zašepkal som vedomí toho, že tento rozhovor nie je súkromný.

"Už ste niekedy stratili človeka, ktorého ste milovali najviac na svete??" Opäť mi položil otázku, ale tentokrát neudržiaval očný kontakt.

"Áno. A dlho som sa z toho spamätával. Celé mesiace som na to neustále myslel. Stále som to mal pred očami. Až priveľmi dlho som sa za to obviňoval." Prehltol som hrču, ktorá sa mi vytvorila v krku pri spomienkach na Niallovu smrť.

"Ako ste sa s tým dokázali vyrovnať?? Ako tu môžete takto vyrovnane stáť??" Nechápavo pokrútil hlavou.

"Rodina. Kamaráti. Všetci stáli pri mne, a aj keď som to odmietal, snažili sa mi pomôcť. Neskôr mi do života stúpila osoba, ktorá prevrátila celý môj svet na ruby. A som za to vďačný. A veľmi ma mrzí, že jej to nedokážem dať najavo." Šepol som, na chvíľu som privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Bolo mi jasné, že to nebolo zrovna dobré načasovanie, ale nerozmýšľal som. Hovoril som to tak, ako to cítilo moje srdce.

"Ja nemám nikoho. Celý môj život zomrel vtedy s nimi. Všetkých som od seba odstrčil v snahe zabudnúť." Zaplakal, ruku, v ktorej držal zbraň pomaly pustil k telu a hlavu zmorene zvesil k zemi.

"Mýlite sa, James. Pozrite sa za seba. Títo ľudia sú tu preto, lebo im na vás záleží. Viem, že je to ťažké, ale časom sa cez to dostanete." Rukou som ukázal za seba, kde sa stáli jeho rodičia spolu s jeho sestrou, ktorých priviedol Sandy.

"Môj život už nikdy nebude taký ako pred tým." Prehovoril roztraseným hlasom.

"Určite to nikomu vadiť nebude. James, ale nenúťte ma pozrieť týmto ľuďom, ktorí sú tu pretože vás ľúbia, pozrieť do očí a povedať im, že tie vaše už uvidia len cez plastové sklo v návštevnej miestnosti v okresnej väznici." Po mojich slovách mu zbraň vypadla z rúk, do ktorých si schoval svoju uplakanú tvár.

"Je mi to tak strašne ľúto." Vzlykol, keď sa mu matka hodila okolo krku.

"Nie, James. Nič neľutujte. Nie je to vaša chyba." Z hlasu mi rázom vyprchala milosť a vystriedal ju číry hnev. Pristúpil som k mužovi na stoličke a vytiahol ho do stoja.

"Thomas Merlyn. Zatýkam vás za jazdu v opilosti. Za branie zakázaných látok a za neúmyselné zabitie Helen a Ellie Berryovích. Vaše práva sú mi úplne u riti a na vašom mieste by som držal hubu." Hrozivo som mu zašepkal do ucha a predal ho Paulovi, ktorý celý čas stál pri nás.

"Budem sa robiť, že som tú poslednú časť nepočul. Skvelá práca, Liam." Povzbudivo ma potľapkal po pleci a odviedol nášho vraha.

"Liam, c-chel by som sa vám poďakovať." Za chrbtom sa mi ozval Jamesov stále roztrasený hlas.

"To nie je potrebné. Je to len moja práca." Otočil som sa k nemu s malým úsmevom na tvári.

"Ale je. Bez vás by som ho zabil a ja viem, že by mi ich to nevrátilo." Smutne zvesil plecia.

"Som rád, že ste na to prišli." Tak ako mňa Paul pred chvíľou povzbudivo potľapkal po pleci, tak som aj ja potľapkal Jamesa po jeho pleci.

"Dúfam, že dostane doživotie."  Zhnusene precedil cez zaťaté zuby a pozrel smerom, ktorým Paul odvádzal Thomasa Merlyna.

"To by toho musel spáchať viacej, ale môžem vám povedať, že to by bolo preňho vykúpením. Takto si odsedí, snáď dosť rokov na to, aby si uvedomil čo vykonal. A to preňho bude ten správny trest." Spiklenecky som sa usmial. Keby ma teraz počul Paul alebo ktokoľvek iný z tímu, neboli by nadšený.

"Asi máte pravdu, Liam. Ďakujem." Ďakovne zdvihol ruku, ktorou som mu potriasol a zároveň sa aj rozlúčil.

Ešte chvíľu som pozeral na Jamesa a jeho rodinu, a potom vyšiel von. Nasadol som k Jonovi do auta a nechal sa odviesť späť do centrály. Počas celej cesty bolo v aute ticho, Jon nič nehovoril, sústredene pozeral pred seba a mňa nechal utápať sa vo vlastných myšlienkach.

Bolo mi jasné, že všetko čo som povedal všetci počuli a taktiež mi bolo jasné, že sa nevyhnem krížového výsluchu zo strany Perrie, Louisa a časom určite aj Sophii, ale bol som rád, že to teraz nikto neriešil. Neviem čo by som k tomu povedal. Jednoducho som sa riadil tým čo som si myslel, že je správne. A bolo to tak.

Keď sme zastali pred federálnou budovou, ticho som poďakoval a vyšiel z auta. Vošiel som dovnútra a po schodoch vybehol na naše poschodie, kde sa už všetci nachádzali. Teda okrem Paula a Louisa, ktorí ešte zostali na mieste činu a Jona, ktorý mi bol v pätách.

Všimol som si ako ma Perrie prepaľuje svojim obvyklým zvedavým pohľadom, ale rozhodol som sa ho ignorovať. Dostalo by sa ku mne až priveľmi veľa času a ja by som stratil odvahu k tomu čo som sa chystal urobiť. Preto som so sklonenou hlavou prešiel ku skrinke, vytiahol čisté veci a doprial si rýchlu studenú sprchu.

"Hey Sophii." Usmial som sa na čiernovlásku, keď som sa vyvoňaný vrátil späť ku skrinke.

"Ahoj. Dnes to bolo skvelé. Nečakala som, že sa chytíš." Placho sa usmiala. Bolo na nej vidieť, že sa chce ešte niečo spýtať, ale radšej ostala ticho.

"Vedel som presne ako sa cíti. Čo prežíva. Aký boj sa uňho odohráva." Zašepkal som dúfajúc, že ma neprepadne stará známa nostalgia. Nie teraz.

"A čo keby to nevyšlo??" Spýtala sa.

"Tak by to nevyšlo. Treba počítať zo všetkým. O tom je naša práca, nie??" Mykol som ramenami. Jednoducho som sa riadil tým čo mi prišlo ako najlepšia možnosť. Ako vždy. To je jednoducho to čo robím.

"To áno, ale-" Začala, chcela mi povedať jednu zo svojich teórii, ale dnes na to jednoducho nebol čas.

"Nešla by si si dnes niekam sadnúť?? Osláviť vyhratý prípad a pohovoriť si." Opatrne som zo seba dostal. Nie že by som sa toho bál ...

"Pohovoriť si?? O čom??" Prekvapene zamrkala.

"No áno. Pohovoriť si. O nás." Nebola jediná koho to prekvapilo. Sám som nechápal čo to do mňa vošlo. Jednoducho som to potreboval dostať zo seba von. Či to vyjde alebo nie.

"No vieš-" Znovu začala, ale opäť bola prerušená. Tentokrát ju prerušil nezvaný hosť menom Andy Samuels.

"Pripravená??" Usmial sa na ňu a ja som si až teraz mohol všimnúť aká krásna je. Mala na sebe krátke čierne šaty, vlasy mala vyžehlené, modré oči mala zvýraznené čiernou linkou. Na nohách mala vysoké lodičky, ktoré jej opticky predlžovali aj tak dlhé nohy. Kriste, sexy dlhé nohy.

"Andy ma pozval na večeru. A ja som súhlasila." Opatrne odpovedala na moju nevyslovenú otázku.



- tak čo myslíte?? ako sa zachová Liam?? :)) ospravedlňujem sa za chyby :)) snáď nie je ten začiatok od veci :))