Federal Bureau of Investigation 18 3/3

Asi by ste sa mali poďakovať Anetke :)) Kate










"Uvedomuješ si, že ten chlapec nemá ani desať?!!" Skríkla som, nedovolím, aby sa dnes ešte niekomu niečo stalo. Nie to ešte malému dieťaťu.

"Nič sa mu nestane." Upokojil ma Paul. Aspoň sa o to pokúsil.

"To nemôžeš vedieť!!" Ako môžu byť taký bezcitní??

"Perrie, ak do toho nechceš ísť, fajn. Ale nepleť sa nám do cesty." Výhražne na mňa pozrel. Nespoznávala som ho.

...

"To by sa vám tak páčilo, že?? Samozrejme, že idem do toho. Nedovolím, aby sa tomu chlapcovi niečo stalo. Alebo niekomu inému. A to práve vašou vinou." Nahnevane som zúžila oči, o čom toto celé je?? To mu nestačí, že Sophia bojuje o život?? Chce mať na svedomí ešte aj ďalšie životy??

"Dobre, ale varujem ťa. Ak sa nám postavíš do cesty, alebo budeš brániť vo vyšetrovaní, odvolávam ťa z prípadu aj z funkcie a budeš len v kancli." Podal mi ďalšie papiere a sadol si vedľa Andyho, ktorý sa celý čas pozeral do monitoru a prechádzal všetky kamery.

"Paul, čo sa deje?? O čo tu do riti ide?? My máme ľudí chrániť, nie ich ohrozovať a robiť z nich terče!!" Postavila som sa rovno za nich a čakala kým sa na mňa aspoň jeden z nich pozrie a vysvetli čo mi tu celý čas uniká. Ale zbytočne.

"Sandy sa ozval. Majú už toho strelca a idú sem. Perrie, urob tu trochu miesto pre nášho hosťa. Ja idem za Smithom a odvediem ho do bezpečia." Odignoroval moje otázky, a keď schoval mobil s ďalšou prichádzajúcou sms, odišiel preč.

"Aspoň ty by si mi mohol povedať o čo tu ide. Nespoznávam ho. Takto sa nikdy nesprával." Sadla som si na Paulovu stoličku, vedľa Andyho a hypnotizovala ho očami kým sa na mňa nepozrel.

"Máš tu spraviť miesto. V podstate stačí, keď ten stôl dáš do kúta a do stredu dáš jednu stoličku. A všetky papiere daj na ten druhý stôl na opačnej strane." Vyhol sa odpovedí, a keď si užil môj znechutený pohľad, otočil sa späť k monitoru.

"Nie si môj šéf, nerozkazuješ mi. Ale pokojne to sprav ty, ja sa nenahnevám." Milo som naňho po chvíli prehovorila a sladko sa usmiala, pričom som nezabudla ani zaklipkať očami.

"Aj tak zo mňa odpoveď nedostaneš." Žmurkol, stopol záznamy z kamier a začal upratovať stoly a stoličky.

Keď položil poslednú stoličku ku stene, vytiahla som spoza chrbta zbraň a potichu k nemu prišla. Zbraň som mu priložila k temenu hlavy a odistila poistku. Celé jeho telo stuhlo a pomaly zdvihol ruky. Keďže mi bol otočený chrbtom, nemohla som vidieť ako sa tvári, ale veľmi dobre som si to vedela predstaviť.

"Otoč sa." Zašepkala som, zbraň pritlačila ešte viac k temenu hlavy, až sa mu hlaveň zabárala do krátkych hnedých vlasov. 

"Nepostrelíš ma. Prídeš o job." Informoval ma. akoby som o tom nevedela, a otočil sa čelom ku mne. Síce sa tváril tvrdo, oči a strach v nich ho prezradili. 

"Vždy si môžem niečo vymyslieť. Kto by neuveril nevinnému výrazu malej blondýnky?? A ešte, keď pridám nejakú tú slzičku." Tentokrát som žmurkla ja a Andy si len povzdychol.

"Tak to sa to robí u nás. Je to budúci starosta, zachránime ho a aj jeho rodinu, a bude nám navždy zaviazaný. Vieš čo to znamená??" Znechutene som prekrútila očami. Kvôli takémuto človeku sa Sophia pohádala s Liamom?? A aj som nou??

"Takže prachy sú ti prednejšie ako ľudský život?? Si nechutný."  Vplula som mu do tváre a rukoväťou zbrane mu vrazila, keď to najmenej čakal. Omráčene sa zosunul k zemi, a potom čo som si neodpustila ešte jeden silnejší kopanec do brucha, som rýchlo utekala za Paulom.

"Paul!!" Skríkla som naňho, keď som ho zbadala ako so Smithom a jeho ochrankou nasadá do policajnej dodávky.

"Kde je Samuels??" Spýtal, sa keď som sa posadila oproti nemu a dala pokyn šoférovi, že už môžeme ísť.

"Nepríde. Povedal, že počká na Sandy a Josha a vypočuje toho strelca." Povedala som mu práve vymyslenú lož a dúfala, že na to nepríde. Nie som práve najlepšia klamárka.

"Dobre. Cesta netrvá dlho. Pán Smith už volal svojej rodine, všetci sú na ceste." Prikývla som, radšej som držala jazyk za zubami. Nechcela som sa povedať vyše než bolo treba.

Cesta naozaj trvala veľmi krátko, niekoľko minút, a keď som vystúpila, uvedomila som si, kde sme. Nachádzali sme sa vedľa bývalej policajnej budovy. Potom čo tu bol menší výbuch, sa budova zrútila a ostalo len prízemie a podzemná miestnosť pre prípad živelnej pohromy v podobe tornáda, hurikánu alebo silného vetra.

V budove sa kedysi nachádzalo niekoľko tajných chodieb a miestností, o ktorých vedelo len málo ľudí, takže som chápala prečo si práve toto miesto Paul vybral. Tie však po výbuchu zanikli a ostali už len dve. Podzemný miestnosť a miestnosť na severe, kde museli byť ukryté ďalšie špeciálne jednotky. Niekoľko mužov som si všimla aj po ceste sem, na okolitých budovách alebo v utajení sedeli v aute a čakali na rozkazy.

Rozhodla som sa, že počkám kým dorazí aj Smithova rodina, a aj malý Tobias, a až potom začnem konať. Ešte som presne nemala premyslené čo urobím, ale vedela som jedno. Že nenechám Paula, aby urobil životnú chybu a riskoval život malého chlapca, ďalších nevinných ľudí a ten svoj.

Po chvíli sa objavili ďalšie tri autá, z jedného vyšla Smtihová dcéra, z ďalšieho jeho žena a na koniec z auta vystúpil malý Tobias, presná kópia Smitha, a ako náhle uvidel svojho otca, rozbehol sa za ním. Z toho istého auta, ako vyskočil Tobias, vystúpila mladá žena a pomalým krokom prešla k Tobbymu a zobrala si ho do svojich rúk.

Keď som očami preskakovala z Melanie na Smithovu ženu, neušlo mi hneď niekoľko citov, ktoré na sebe dávali najavo a vôbec sa ich nesnažili zakryť. U Melanie to bol hnev, tipovala som že už to nie je to malé oteckovo dievčatko, ktoré si myslela, že vždy bude. A u jeho ženy to bola radosť. Zrejme sa nedokázala hnevať na svojho muža. Alebo sa len nevedela vynadívať na toho malého diablika, ktorý sa s úsmevom na malých ústočkách, nosil na rukách.

"Myslím, že už sme všetci, takže ak nemáte na práci nič iného ako zachrániť si život, presunieme sa dnu." Prehovorila som, keď medzi nami nasalo trápne ticho a každý si premeriaval každého. Teda okrem Paula, ktorému neustále chodili sms, o ktorých ma samozrejme neinformoval.

Keď Paul prikývol, že mám pravdu pomaly sme sa vybrali dnu. Pual šiel ako prvý za ním, šiel Smtih spolu s Tobiasom a jeho náhradnou matkou, Melanie, Smithova žena a na koniec ja. Už keď sme boli pred vchodovými dverami, Paul vopchal kľúčik do zámku, Melanie vytiahla z kabelky malý revolver a namierila ho na Smitha, a potom na malého chlapca.

"Melanie!!" Skríkla som a vytiahla svoju zbraň spoza chrbta, kde bola doteraz zastrčená.

"Bol si môj vzor, otec." Vzlykla.

"Melanie, ty??" Pomaly sa otočil čelom ku svojej dcére, jeho bledá tvár, slzy a strach v očiach hovorili za všetko.

"Dcérka-" Matka sa k nej nebojácne prihovorila, ale Melanie ju prerušila.

"Mlč!! Vedela si o tom. A nič si s tým nespravila. Nespravila si mu žiadnu scénku, iba si zbabelo odišla preč a nechala ma tu s týmto monštrom!!!" Skríkla, slzy zaplavili jej tvár a ruky sa jej roztriasli ešte vyše než pred tým. Nebola si istá. Nevedela čo je správne. Nevedela či to má urobiť alebo nie.

"Ocko." Tobias skrčil tvár do neidentifikovateľnej grimasy a na koniec sa rozplakal.

"Nech sklapne!!" Skríkla a pištoľ, ktorú medi tým namierila na svojho otca, namierila späť na Tobbyho a ten sa rozplakal ešte viac.

"Je to len dieťa Melanie, bojí sa ťa." Zašepkala som a opatrne spravila dva kroky vpred.

"Melanie, je to len malý chlapec. Nemôže za to. Ani ty nie. Obidvaja máte život pred sebou. prosím ťa, nesprav nejakú hlúposť." Prosil ju jej otec, ale ona ho nepočúvala. Len krútila hlavou a zbraňou neustále mierila k malému chlapcovi, ktorého jeho nevlastná matka hojdala v náruči a snažila sa ho upokojiť.

"Nie. Môj život je už zničený. A aj jeho. A to len vďaka tomu, že v ňom koluje tvoja krk. Zničil si nám životy. Aj matke. Aj tej jeho, ktorá sa nemohla dožiť toho ako nás zbavím tohto trápenia." Hrozivo zašepkala, pištoľ namierila na svojho otca a zhlboka sa nadýchla.

"Posledné slová, otec??" Spýtala sa.

"Melanie, prosím." Zašepkal a zavrel oči. A zrazu padol výstrel.

...

Bežala som nemocničnou chodbou, ruky celé od krvi, tvár zmáčanú od sĺz a pred očami som neustále mala tú situáciu, keď som si uvedomila, že som to bola práve ja, ktorá stlačila spúšť a zabila mladú ženu. Nemohla som uveriť, že som toho bola naozaj schopná. Neverila som, že som schopná bez mihnutia oka zabiť človeka. Ľudskú bytosť. 

Zbytočne ma Paul presviedčal celú cestu do nemocnice, že to nie je moja chyba. Že som zachránila ďalšie dva nevinné životy. Nepomáhalo to. Bola som presvedčená, že som vrahyňa, a že si tiež zaslúžil guľku do hlavy, presne tak ako to schytala Melanie. 

Neustále som mala pred očami ako mi jej bezvládne telo padlo k nohám. Smithové uslzené oči, keď si k nej kľakol, ruky obmotal okolo jej studeného chrbta a pritiahol si ju do objatia. Jej matku, ktorá padla na kolená priamo pred nich a plakala. V ušiach mi neustále znel Tobiasov plač, ktorý nie a nie utíchnuť. Nemohla som sa toho obrazu zbaviť. Nedokázala som to. 

"Pozor!! Opatrne. Ste v poriadku??" Spýtal sa niekto a ja som ani nevedela kto. Cez uslzené oči som poriadne ani nevidela, kde bežím a tak som do niekoho vrazila. 

"Liam." Prekvapene som zamrkala, keď som si uvedomila, že osoba, do ktorej som vrazila je môj najlepší kamarát.

"Perrie. Nemusela si chodiť. Pustili ma domov. Mám zákaz konzumovania alkoholu. Takže odteraz len vodu. Budeš musieť na mňa dohliadať, nie som si istý či to zvládnem." Zasmial sa, zrejme prehliadol moje uslzené očí a roztrasené telo. A taktiež asi nevedel, že Sophia leží o pár poschodí vyššie a bojuje o svoj život.

"Liam." Zašepkala som.

"Čo sa stalo?? Nič mi nie je, Perrie. Som v poriadku." Privinul si ma do objatia, čo ma rozplakalo ešte viac.

"S-Sophia." Vzlykla som mu do hrude.



- 5 komentárov = nová časť, do vtedy nehnem ani prstom :)) Chyby potom opravím, teraz sa idem aspoň niečo naučiť :))