Federal Bureau of Investigation 18 1/3

Anetka - to meno som proste musela :)) Užite si ju, Kate :))











"Ja som v poriadku a So-" Ostala som zarazene sedieť, keď som zbadala Sophiu nehybne ležať na zemi s kalužou krvi okolo tela.

"A Sophia?? Perrie odpovedz!!" Paul po mne ďalej kričal, ale ja som ho nevnímala. Jediné čo som dokázala vnímať bola postrelená Sophia, ku ktorej som okamžite pribehla.

"Paul, volaj záchranku. Máme tu postrelného človeka." Zašepkala som a ruky rýchlo pritlačila na zranené miesto v snahe zastaviť krvácanie.

...

"Soph!!" Opatrne som zatriasla jej ochabnutým telom, ale márne. Oči mala stále zatvorené, z tváre jej pomaly mizla obvyklá farba, nehýbala sa.

"Perrie, čo sa stalo??" Skríkol Paul.

"Zavolaj záchranku!! Sophia to schytala." Zašepkala som, cítila som ako mi začínajú stekať slzy dole po líciach.

"Už je na ceste. Ako je na tom??" Ustráchane sa spýtal.

"Zle. Guľka ju zasiahla do hrude, tesne pod kľúčnu kosť." Pravú ruku som zodvihla z krvácajúcej rany a zotrela si ňou slzy, ktoré nie a nie prestať, zatiaľ čo ľavou som neustále tlačila na ranu.

"Prešla alebo zostala vo vnútri??" Ďalej sa ma na niečo pýtal a ja som začala mať pocit, že to robí len preto, aby ma zamestnal a ja som nemusela myslieť na to najhoršie.

"Ja neviem, Paul!! Ale strašne krváca." Zúfalo som vzlykla, keď sa spod jej nehybného tela začala objavovať čo raz väčšia kaluž krvi.

"Upokoj sa, Perrie." Jeho pokojný a tichý hlas ma privádzal do šialenstva ešte viac než všetka tá krv okolo nás a na mojich rukách.

"Paul, ona zomiera!!" Informovala som ho, ako môže byť taký pokojný??

"Aký má pulz??" Ruku som znovu zložila z rany a priložila ju na Sophiiné studené zápästie. Ani som si doteraz neuvedomovala ako jej klesla telesná teplota.

"Slabý, skoro nehmatateľný." Povedala som, keď som pod prstami zacítila nepravidelný a veľmi slabý pulz.

Keď som ruku priložila späť na ranu, pred sebou som zachytila niekoľko pohybov, až si vedľa mňa niekto kľakol. Pozrela som na neznámeho vedľa seba, a keď si uvedomila, že je to jeden zo záchranárov, podstúpila som od Sophiinho nevládneho tela a nechala ich, aby ju mohli ošetriť.

Bez dychu som pozorovala ako sa k nej nakláňa snažiac sa zastaviť krvácanie, zatiaľ čo k nemu pribehli ďalší dvaja záchranári z nosidlami. Jeden zisťuje všetky životné funkcie a druhý pripravuje kyslík. Niečo nezmyselne si medzi sebou hovoria, ale ja nič nevnímam. Jediné na čo sa dokážem sústrediť je jej bledú tvár.

Na hruď, kde sa nachádza strelná rana jej priložili niekoľko sterilných štvorčekov a ranu rýchlo obviazali. Niekoľkokrát jej ešte niečo pichli do rúk, keď sa jeden zo záchranárov zdvihol a začal odopínať pásy na nosidlách. Ďalší dvaja ju opatrne chytili za ruky a nohy a pomaly preložili jej bezvládne telo na nosidlá. Zatiaľ čo jeden držal v rukách kyslík, ostatní dvaja zdvihli nosidlá a vybrali sa na odchod.

Už som ich chcela nasledovať, keď moju pozornosť upútal vystrašený Smith, náš budúci a nebojácny starosta, stojací so svojou ochrankou v kúte. Ovládol ma hnev, sto násobne väčší ako pred niekoľkými hodinami, keď sme sa hádali so Sophiou, a svoj smer som zmenila. Jednému ochrankárovi som vrazila do tváre, druhého som kopla medzi nohy a prekvapeného starostu natlačila na stenu.

"Kto do riti po vás ide!!" Skríkla som a rukou ho chytila pod krk. Človek si ani neuvedomuje koľko sily má, keď ho plne ovláda hnev.

"J-Ja nevie-em." Zachrapčal, dochádzal mu dych
.
"Viete čo nemám rada vyše ako chlapov, ktorí so ženami zaobchádzajú ako s handrami?? Chlapov, ktorí bez mihnutia oka klamú niekomu do očí. Ešte, že som vám neskočila na tie vaše rečičky." Sykla som.

Skôr než som však znovu stihla stlačiť jeho krk, niekto ma od neho odtrhol a pevne mi zovrel ruky vo svojich. Mykala som so sebou zo všetkých síl, ale bolo to zbytočné. Bol silnejší než ja a môj hnev zo mňa pomaly vyprchal až ho nahradil strach a slzy opäť zaplavili moju tvár.

K Smithovi pribehol jeden z jeho ochrankárov, takže som tipovala, že osoba, ktorá ma pevne zoviera vo svojich rukách a pomaly drtí moje telo, je ten druhý, ktorý to schytal medzi nohy. Snáď neplánoval rodinu.

"Slečna, upokojte sa." Povedal hrubým hlasom, keď videl, že robím presný opak.

"Ja som pokojná." Odvrkla som.

"Na vašom mieste by som ju pustil, ak nechcete byť zatknutý za bránenie vo vyšetrovaní." Do miestnosti vstúpil Paul a prekrížil si ruky na prsiach.

"Pusť ju Jack." Prehovoril Smith, keď odstúpil od steny a upravil si košeľu s kravatou.

"Pán Smith, môj človek je vďaka vám vo vážnom stave. Ak aj naďalej chcete pokračovať vo vašej kariére starostu, povedzte všetko čo viete." Paul na to išiel hneď z priama, za čo som mu bola vďačná. Čím skôr skončíme, tým skorej bude môcť ísť za Sophiou.

"Ale ja nič neviem." Aj na ďalej pokračoval vo svojom klamstve čo ma pekne privádzalo do šialenstva.
"Klameš!!" Skríkla som po ňom.

"Perrie, pokoj." Jack, či ako sa to volá, sa za mnou napol, pripravený kedykoľvek po mne skočiť, keď sa ja rozhodnem skočiť po Smithovi.

"Sophia zomiera a ja mám byť pokojná?? Si vôbec človek, Paul??" Nechápavo som nadvihla obočie, nie je normálne, aby tu len tak pokojne stál.

"Sandy a Josh majú stopu. Keď boli na streche niečo zachytili." Vysvetlil.

"Niečo??"

"Áno. Majú všetky kamery zo všetkých budov. Hľadajú zhodu. Ak ju nájdu, budeme sa môcť pohnúť ďalej." Z vrecka na nohaviciach vytiahol mobil a skontroloval či mu neprišla nejaká správa.

"A dovtedy čo?? Budeme sedieť zo založenými rukami a pozerať do blba." Zapichla som doň nahnevaný pohľad, naozaj som už všetkého mala dosť.

"Nie. Medzi tým nám pán Smith porozpráva čo sa stalo." Paul sa otočil na chlapa v čiernom obleku a čakal či už konečne začne hovoriť.

"Ako vám mám vysvetliť, že neviem o čo tu ide?? Myslíte, že keby to viem, tak budem zbytočne ohrozovať svoju rodinu?? A ľudí v tomto meste?? Ľudí, ktorých mám chrániť??" Všetci svätý, ochraňujte ma, prosím.

"Hovoríte ako skutočný politik. Niet divu, že vás všetci volili." Prevrátila som očami a od nervozity začala jemne podupkávať nohou.

"Tým chcete povedať čo??"

"Tým chcem povedať, že-"

"Stačilo Perrie. Ak nechceš byť stiahnutá z prípadu, upokoj sa." Paul sa predo mňa postavil a položil mi ruky na ramená. Chcela som niečo povedať, no radšej som ostala ticho.

"Teraz, keď sme sa všetci upokojili, pán Smith, čo keby ste nám povedali čo sa stalo v roku 2005??" Keď si Paul všimol, že už sa nič nechystám povedať, otočil sa späť na Smitha, ktorý prekvapene sledoval každý náš pohyb.

"Neviem o čom hovoríte." Nesúhlasne pokrútil hlavou.

"Tak prečo je táto zložka v našom systéme zapečatená a nikto k nej nemá prístup??"

"Jack, Jimmy odíďte. Nič sa mi nestane, budem v poriadku." Jack si ma ešte raz nedôverčivo premerial pred tým, než za sebou zavrel dvere. Skôr než to, ale urobil, stihla som mu ešte zakývať.

"Takže??" Spýtavo som nadvihla obočie.

"V roku 2005 som bol len obyčajný chlap, ktorý mal skvelú rodinu. Mal som všetko čo som chcel, nič mi nechýbalo, no aj tak som nebol šťastný. S Hellen, s mojou manželkou sme sa začali hádať, niekedy to boli hádky len kvôli hlúpostiam. Človek by povedal, že inak sme už ani komunikovať nevedeli." Potichu som sa usadila na stole, za ktorým ešte pred chvíľou sedel Smith a počúvala ho čo povie ďalej.

"Čo bolo ďalej??"

"Zakaždým, keď sme sa pohádali som odišiel do baru. Môjho baru na Fifth Avenue. Spoznal som tam jedno dievča. Volala sa Natalie. Bola mladá, krásna, inteligentná. Páčila sa mi na nej jej spontánnosť a úprimnosť." Hlavu mal sklonenú a nervózne sa pohrával s prstami na ruke.

"Prečo hovorite v minulom čase??"

"Zaľúbil som sa do nej. A viem, že aj ona milovala mňa. Otehotnela, chcela, aby som opustil svoju rodinu, svoju manželku a deti, kvôli nej. Ale ja som nemohol. Nemohol som opustiť svoje dievčatka, Melanie a Michell. Avšak bol som rozhodnutý sa postarať aj o jej dieťa, naše dieťa." Zašepkal, po prvýkrát za celý ten čas mi ho začínalo byť ľúto.

"Čo sa stalo??"

"Dlho sa mi neozývala, myslel som, že už na mňa zabudla. Že už nič nepotrebuje. Ani pre seba ani pre dieťa. Vstúpil som do politiky, hádky s manželkou prestali a ja som stále necítil vinu za to, že som ju tak dlho podvádzal. Jedného dňa my zavolali s pôrodnice. Narodil sa nám chlapec, Tobias. Sľúbil som jej všetko. Všetko som zaplatil. O všetko som sa postaral. Iba jedinú vec, po ktorej túžila, som nedokázal splniť." Hlavu si schoval do dlaní a potichu vzlykol.

"Aby ste opustili vašu rodinu kvôli tej jej." Prikývol.

"Myslel som, že sa s tým zmierila. S malým som trávil čo najviac času. Všetko bol v poriadku. Aj keď to bola divná situácia, ale bolo všetko v poriadku. Keď mal malý dva roky, ukázala sa u mňa. Vraj si niekoho našla a nechce žiť už v klamstvách. Chcela odísť. Odísť preč s nejakým chlapom. Odísť odo mňa a zobrať so sebou aj nášho syna, Tobbyho. Nemohol som to dovoliť. Spanikáril som. Prisahám, že som to nechcel." Z očí mu stekalo slzy, roztrasenými rukou siahol do vrecka na saku a vytiahol z nej peňaženku, z ktorej vybral dve fotky. Na jednej bola krásna bruneta s úsmevom na perách a vyzerala veľmi šťastne. Na druhej fotke bol malý chlapec, ktorý sa až priveľmi podobal na svoju matku. Natalie a Tobias.

"Čo ste nechceli??"

"Chcela odísť. Chystala sa odísť. Otáčala sa mi chrbtom, tak som ju chytil za zápästie a otočil späť k sebe. Neviem prečo som to urobil. V živote som na ženu ruku nezdvihol. Jednoducho strach zo straty vlastného syna zvíťazil a ja som ju udrel. Až priveľmi silno. Spadla, udrel si hlavu o stôl. Nedalo sa nič robiť. Nikto mi ju nevedel zachrániť. Hellen s deťmi nebola doma. Bola u rodičov. Chcela si na pár dní oddýchnuť. Zavolal som sanitku a oni policajtov. Všetko sa nám podarilo ututlať. Až pokiaľ Hellen neuniesli. Nechceli ju zabiť. Chceli, aby vedela pravdu. Pravdu, ktorá ma zničí." Má pravdu. Ak sa to niekto dozvie skončí vo väzení.

"A čo Tobby??" So záujmom som sa spýtala.

"U náhradnej matky. O všetko som sa postaral." Zašepkal a Paul vytiahol z vrecka zvoniaci mobil.



- 5 komentárov = nová časť