Federal Bureau of Investigation 19

2035 slov, čo je dvojnásobok než normálne, snáď to oceníte :)) Ďakujem, že ste to vydržali, už sa pomaly dávam do poriadku, ale vyskytli sa mi teraz problémy s mojim zdravím, takže uvidíme ako to nakoniec všetko dopadne :))
Lenik - k tým tvojím včerajším meninkám, všetko najlepšie :)) prepáč, ale včera som to vážne nedokázala stihnúť :))
Anetka - moje krásne toto je pre teba za všetku podporu nie len v týchto dňoch, ďakujem ti :** Ani nevieš ako si to vážim :)) Kate








"Perrie. Nemusela si chodiť. Pustili ma domov. Mám zákaz konzumovania alkoholu. Takže odteraz len vodu. Budeš musieť na mňa dohliadať, nie som si istý či to zvládnem." Zasmial sa, zrejme prehliadol moje uslzené očí a roztrasené telo. A taktiež asi nevedel, že Sophia leží o pár poschodí vyššie a bojuje o svoj život.

"Liam." Zašepkala som.

"Čo sa stalo?? Nič mi nie je, Perrie. Som v poriadku." Privinul si ma do objatia, čo ma rozplakalo ešte viac.

"S-Sophia." Vzlykla som mu do hrude.

...

LIAM

Nervózne som pochodoval po nemocničnej chodbe a modlil sa k Bohu, aby bola v poriadku. Musí byť!! Neprežijem, ak sa jej niečo stane. Je pravdou, že vzťah medzi mnou a Sophiou je trošku, dobre, veľmi zamotaný, ale nikdy by som sa nezmieril ak by som prišiel o ďalšieho človek, na ktorom mi záleží.

Áno, záleží mi na nej, dokonca som schopný priznať si, že k nej prechovávam určité city, o ktorých som do teraz ani sám nevedel. Myslím, že keby sa nepohádame a ona neodíde na večeru s tým skruvysynom, ktorý tu mimochodom teraz ani nie je, nikdy by som neprišiel na to, že tá žiarlivosť, ktorá sa vo mne búrila zakaždým, keď som ju videl v sprievode iného muža, je oprávnená.

Viem, náš vzťah, ak tak môžem nazvať to všetko čo sa medzi nami odohralo, nezačal práve ideálne, ale ako sa hovorí - "Medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká čiara." Keď som ju prvýkrát uvidel v tom bare, vedel som, že bude moja. Aj keby to bolo len jednu jedinú noc. A ona bola a ja som bol v tom momente ten najšťastnejší muž na svete.

Prvýkrát od Niallovej smrti, smrti môjho najlepšieho kamaráta, ktorý mi zomrel priamo pred očami, som mal pocit, akoby bolo všetko v poriadku. Zabudol som na všetky problémy, na Nialla, prácu, rodinu, a užíval si ten okamih,  kedy ma jej rozpálené telo privádzalo do šialenstva.

Keď som na druhý deň prišiel ráno do práce a videl som ju stáť priamo predo mnou, cítil som sa ako sopka tesne pred výbuchom. Práve ona bola tou, ktorá mala nahradiť miesto po Niallovi. Ona mala nahradiť človeka, ktorý sa nahradiť nedá. Vtedy sopka, v podobe mňa, vybuchla a ja som bol ochotný skoncovať zo všetkým len, aby som sa nemusel pozerať na ženu, ktorá mi učarovala, ako robí jeho prácu.

Ale spravil som presný opak. Zamiloval som sa do nej a prišiel som na to práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Ona leží už vyše troch hodín na operačke, ja som tu s nervami v koncoch  a Perrie sedí uplakane na stoličke na konci chodby a snaží sa dať trocha do poriadku.

Keď prešla ďalšia hodina, z operačnej sály stále nikto nevychádzal a na chodbe nebolo ani živej duše okrem mňa a Perrie, ktorá aj tak nebola duchom prítomná, praskli mi nervy a päsťou som vrazil do steny oproti, znovu a so slzami v očiach som sa zosunul na zem.

Pri náraze som pocítil silné déjá vu, akoby som to už zažil. A aj zažil. Pred dvoma dňami, keď som o Sophiu prišiel prvýkrát. A nebol som pripravený o ňu prísť aj druhýkrát. Nie teraz. Nie takto. Nie, keď nevie to čo odo mňa chcela počuť od začiatku. To kvôli čomu sme sa pohádali. Nemôže ma, nás, opustiť, keď nevie, že ju milujem.

"Liam!!" Skríkla Perrie, ktorú zrejme prebral rachot, ktorý som narobil, a pribehla ku mne.

"Nič mi nie je." Odvrkol som a chcel sa postaviť, ale moje vlastné nohy ma zradili a ja som sa opäť zosunul na zem.

"To vidím.Viem, ako sa cítiš Liam, cítim sa úplne rovnako, všetci sa tak cítime, ale musíš byť silný. Nemôžeš dovoliť, aby ťa to zložilo. Zvládne to. Sophia je silná žena, dokáže to. Dostane sa z toho, uvidíš." Šepkala, jej slzy mi dopadali na moju obľúbenú červenú košeľu, keď okolo môjho slabého tela obmotala svoje malé ruky.

Prešla ďalšia hodina, na chodbe sa ukázali chalani na čele s Paulom a Andym, ktorému som skoro vrazil nebyť Paula, ktorý sa medzi nás postavil a svojim obvyklým pokojným hlasom, ma upokojoval. Pomyslel som si na Sophiu a na jej sklamaný výraz, keby mu naozaj vrazím a hneď som sa stiahol. Unavene som sa posadil na stoličku a nechal nech ma Perrie upokojujúco škrabká na krku.

Po ďalšej pol hodine, ktorá trvala snáď celú večnosť sa dvere na operačnej sále otvorili a vyletel z nich doktor, ktorý operoval moju Sophiu. Avšak, nestihol som sa ani postaviť a on už bežal k výťahom. Prepadla ma panika, čo ak sa stalo niečo vážne?? Čo ak to náhodou Sophia neprežila?? Hlavu som s plačom schoval do dlaní a myslel len na to najhoršie.

Keď mi Perrie zašepkala, že je všetko v poriadku, a že mám zdvihnúť hlavu, slzy smútku, vystriedali slzy šťastie a ja som bol okamžite na nohách. Zo sály vychádzalo niekoľko sestier, ktoré opatrne tlačili posteľ so Sophiou, ktorá bola okrem infúzie, pripojená aj na dýchací prístroj a prístroj, ktorý monitoruje srdce.

Okamžite som k ním pribehol, a aj keď na mňa  kričali, aby som to nerobil, nepočúval som ich a opatrne ju pohladil po bledej, spotenej a veľmi studenej tvári. Nebyť toho, že prístroj ukazuje ako jej srdce pravidelne tlčie, myslím si, že je mŕtva.

"Pane, na izbu s nami nemôžete ísť." Prehovorila na mňa jedna zo sestier, keď som k nej zdvihol zrak, aby som sa jej spýtal ako na tom je. No predbehla ma.

"Ale, ale .. ja musím. Som jej priateľ a nepohnem sa od nej ani na krok. A teraz mi konečne povedz ako na tom je a prečo ste ju operovali tak dlho." Tvrdohlavo som si dupol nohou a zastavil ich tesne pred tým ako sa dostali k výťahom.

"To všetko vám poviem, až keď budeme v izbe." Povedala prísne a ďalej mi nevenovala pozornosť.

Počkali sme kým príde privolaný výťah a opatrne ju doň naložili. Jedna sestra kontrolovala či sa nevypojila infúzia, druhá či prístroj na srdce je správne zapojený, tretia pomaly stláčala kyslík, aby sa jej lepšie dýchalo. Ostatné 2 ticho stáli a prepaľovali ma nahnevaným pohľadom zakaždým, keď som sa k nej nahol a pobozkal ju na mokré čelo.

"Už mi konečne poviete čo s ňou je??" Spýtal som sa, keď sme dorazili do izby a oni Sophiu odpojili a nanovo pripojili na všetky prístroje.

"Bolo veľmi ťažké sa dostať ku guľke, keďže zasiahla pľúca. Stratila veľmi veľa krvi a dvakrát nám počas operácie odišla. Vyše vám povie doktor, ktorý utekal k ďalšiemu prípadu, ale za  hodinku, alebo dve by tu mal byť, takže dovtedy tu môžete potichu sedieť. Nikoho sem nepúšťajte, ničoho sa nedotýkajte a keby sa niečo zmenilo, príďte ma zavolať." Poúčala ma ako malé dieťa, no na koniec sa na mňa usmiala a spolu s ostatnými sestrami odišla preč.

Hneď ako sa zavreli dvere, prisunul som si k posteli malú, už na pohľad tvrdú stoličku, ktorá sa nachádzala pod malým oknom, vďaka ktorému tu bolo aspoň trochu svetla, a usadil sa vedľa postele, na ktorej ležala Sophia. Zobral som do svojich veľkých rúk tú jej, malú a tiež veľmi studenú a niekoľkokrát ju na ňu pobozkal pred tým, než mi hlava unavene padla na okraj postele.

Mohla prejsť hodinu, hodina a pól, keď som začul tiché klopkanie na dvere, ktoré sa následne otvorili a do vnútra vstúpila uplakaná Perrie. Keď som pokrútil hlavou na znak toho, že by tu nemala byť, iba prevrátila očami a k druhej strane postele si pritiahla ďalšiu stoličku, ktorá sa nachádzala pri skrini v rohu. Opatrne chytila Sophiu za druhú ruku a mlčky pozorovala jej bledú tvár. Po chvíli sa znovu ozval klopanie a do izby konečne vošiel doktor.

"Pán doktor, ako je na tom??" Spýtal som sa, keď do izby vošiel starý fúzatý doktor v bielom plášti, nepúšťajúc Sophiinu studenú ruku.

"Úprimne, nie veľmi dobre. Guľka zasiahla pravú časť pľúc a zostala vo vnútri, čo spôsobilo slabú infekciu. Stratila veľa krvi a ako ste si všimli, zatiaľ nedokáže dýchať sama. Preto ju udržujeme v umelom spánku." Vysvetlil potichu akoby sa bál, že by mohol Sophiu zobudiť, aj keď bola v umelom spánku.

"Čo to znamená??" Perrie, ktorá sedela na druhej strane postele a drtila Sophiinu druhú ruku sa na doktora uplakane pozrela a očakávala to najhoršie. A ja tiež.

"Takto z hlavy vám to ešte neviem povedať. Operácie prebehla len pred dvoma hodinami. Je veľmi skoro na nejaké unáhlené závery." Povzbudivo sa na nás usmial.

"Sestrička hovorila, že dvakrát skoro zomrela." Poznamenal som, aby mi lepšie vysvetlil situáciu, ktorá nastala na sále.

"Áno. Guľka zasiahla pľúca, čo iste viete, a tak sme dlho museli čakať, kým sme zastavili krvácanie a dali pod kontrolu infekciu. Bola veľmi hlboko, preto bola táto operácia náročná a trvala tak dlho. Následky bi nemali byť žiadne, avšak vždy sa môže niečo zmeniť. Odporúčam vám, aby ste si išli oddýchnuť domov. Trochu si pospať, najesť sa, možno osprchovať sa. Bol by som rád, keby za slečnu McKenzie dýchali prístroje ešte niekoľko dní a potom by som ju chcel odpojiť a po takých dvoch dňoch, keď bude všetko v poriadku, by som ju prebral z kómy, v ktorej ju udržujeme, aby sa jej nenamáhali pľúca." Vysvetlil, oboch nás potľapkal po ramene a odišiel preč.

Perrie ešte chvíľu ostala v izbe, potom sa krátkym bozkom na líce rozlúčila so Sophiou a mne povedala, že ma počká vonku. Nič iné mi neostávalo než sa taktiež rozlúčiť a odísť s Perrie domov. Pred izbou som sa rozlúčil s chalanmi a s Paulom, ktorý mi odporučil, aby som si zobrala na nasledujúci týždeň dovolenku, a potom som nasledoval Perrie, ktorá zavolala Zaynovi, aby pre nás prišiel a ja som sa konečne mohol dostať do svojho bytu a do svojej postele, kde mám tie najkrajšie spomienku na moju Sophiu.

O TÝŽDEŇ 

Tak ako povedal doktor pred týždňom, pred pár dňami Sophiu odpojili od prístrojov a teraz dýcha sama. Výsledky sú veľmi dobré, pľúca sa dávajú pomaly do poriadku, podľa doktora sú veľmi slabé, takže ich ešte nemôže zaťažovať, ale všetko je na dobrej ceste. Infekcia odišla po pár dňoch a včera ju prebudili z kómy a je len otázkou času kedy sa môže prebudiť. Doktor hovoril, že to môže byť dnes, zajtra, alebo aj o týždeň. 

Preto som sa rozhodol, že tu pre ňu budem, tak ako aj do teraz a zobral si ďalší týždeň dovolenky. Paul síce nebol nadšený, vraj by som si mal krátiť čas tým, že budem s nimi aspoň na strelnici, keďže ich tento týždeň čaká každoročné testovanie, ale odmietol som. Nepohol som sa od nej ani na krok, každý deň ju pozoruje, hladím po ruke a tvárí a čítam najnovšie noviny, preto to ani teraz nebudem meniť.

Ako každý deň, aj teraz som sedel na tvrdej drevenej stoličke, držal ju za ruku a druhou som listoval novinami, ktoré som mal položené na kolenách. Keď ma niečo zaujalo, prečítal som to na hlas, aj keď som vedel, že ma asi nepočuje, ale mne to pomáhalo. Keď som dočítal noviny, odložil som ich na zem, hlavu si položil na posteľ a na chvíľu zatvoril oči.

"L-Liam." Izbou sa ozval tichý, chrapľavý hlas a na ruke som  pocítili slabý stisk. Prekvapene som zdvihol hlavu z postele a zadíval sa do tých nádherných modrých očí, ktoré mi po tie nekonečné dní, toľko chýbali.

"Soph." Vzlykol som, slzy šťastia sa mi valili z očí a ja som sa ich nesnažil ani zastaviť.

Rýchlo som sa vyšvihol na nohy, vo svojich veľkých a horúcich rukách som stále stláčal tú jej maličkú a studenú, pričom som sa k nej nahol a začal jej tvár obsypávať malými božtekmi. Začal som v priehlbinke na krku, pokračoval po žile až ku sánke a z tade ku perám, kde mi opatrne opätovala malý, ale za to intenzívny bozk.

"Č-Čo sa stalo??" Zmätene sa opýtala, keď som sa od nej odtiahol na malú vzdialenosť a čelo si oprel o to jej.

"Postrelili ťa a bola si v kóme. Všetko ti vysvetlím hneď ako zavolám doktora. Nehýb sa prosím, si pripojená na prístroje." Ešte raz som ju rýchlo pobozkal, upozornil, keď sa chcela posadiť, naposledy jej jemne stlačil ruku, v ktorej mala zapichnutú infúziu a rozbehol sa na chodbu.

"Prebrala sa!!!" Skríkol som, keď som na konci chodby uvidel doktora, ako vstupuje do výťahu.



- 5 komentárov!!!