Dangerous Love 45

Dúfam, že sa vám bude páčiť :)) Kate










"Myslíš, že bude mať dnes čas??" S obavami si ma pritiahol do objatia.

"Kto??" Nechápavo som zašepkala do jeho hrude.

"Predsa Elizabeth." Tiež zašepkal.

"Podľa toho na čo." Zdvihla som hlavu a spýtavo sa pozrela do jeho krásnych očiek, ktoré opäť iskrili. 

"Mám pre ňu, také menšie prekvapenie." Tajomne sa na mňa pozrel a zdvihol ma na ruky.

...

"Povieš mi konečne aké je to prekvapenie??" Spýtala som sa už po stý krát. 

Otravovala som ho s tým celú cestu z nemocnice do školy, no odpoveďou mi bol jeho sladký úsmev. Tak som to nechala tak a snažila sa myslieť na niečo iné. Ale teraz, keď mu sedím v škole na kolenách, prehrabujem sa tými krásnymi kučierkami a ignorujem všetky tie pohľady, ktoré na nás padajú, mu s tým už pokoj nedám. 

"Vieš prečo sa  prekvapenie volá prekvapenie?? Pretože to má potešiť človeka. A a dúfam, že ťa to poteší." Ignorujúc moju otázku si stále hovoril svoje a môj krk obdarúval jemnými božtekmi.

"Si si vedomí toho, že po tej poslednej vete ti už s tým duplom nedám pokoj??" So smiechom som mu vybrala ruku spod môjho trička.

"Veď ja už ťa nejako zabavím." Zašepkal a perami našiel tie moje. Opatrne mi hryzkal spodnú peru, prechádzal po nej jazykom, no keď sa snažil prebojovať dovnútra, odtiahla som sa.

"Neznášam prekvapenia." Povedala som vážne a ruky preložila na jeho hruď, aby sa ma znovu nesnažil odzbrojiť bozkami. Čo si budeme hovoriť?? Bozkáva sa dokonale.

"Tak to by si mala zmeniť. Odteraz dostaneš prekvapenie každý deň." Usmial sa na mňa, do svojich rúk vzal tú moju, ktorá bola položená na mieste, kde by sa malo nachádzať srdce, a pobozkal ju. 

"Hrdličky, zase ste na sebe nalepený??" Neveriacky sa spýtala Chris, ktorá si sadla vedľa nás, na moje miesto, a vyrušila tak našu chvíľku. 

"Čo potrebuješ??" Otrávene na ňu pozrel Harry.

"Je mi tam vpredu samej smutno." Vypúlila na nás tie svoje zelené kukadlá a pustila sa do rozprávania nejakej historky, ktorú zažila, keď som bola v New Yorku.

A tak nejako prebiehalo celé doobedie. Buď sme boli v triede spolu s Chris alebo sa motali po škole s chalanmi. Našou jedinou záchranou sa stal obed. Všetci sa rozbehli do jedálne, z kade šla po prvý krát ľákavá vôňa, a my sme konečne ostali samy. 

...

"El?? Povieš mi konečne čo sa stalo??" Práve sme vychádzali zo školy, ruka v ruke, keď som zbadala Paul-ovo auto. Plánovala som ho obísť bez povšimnutia, no Harry sa mi postavil do cesty a tým upútal aj Paul-ovu pozornosť, ktorý vystúpil z auta a smeroval k nám.

"Neskôr, dobre?? Teraz bež do auta. Za chvíľu som u teba." Vlepila som mu rýchly bozk a šla Paulo-vi naproti. 

"Kam idete??" Spýtal sa a nedôverčivo sledoval Harryho ako kráča k autu. 

"Čo ťa to zaujíma?? Čo tu vlastne robíš??" Harry konečne nasadol do auta a ja som upriamila pozornosť na Paula.

"Nechci, aby som si ťa teraz prehodil cez plece a násilím odviezol domov." Povedal s hnevom a v očiach mal stále tú otázku, na ktorú nedostal odpoveď.

"Neviem. Má pre mňa nejaké prekvapenie." S nechuťou som odpovedala, prekvapenia fakt neznášam.

"No jasné. Prekvapenie." Prevrátil oči a pri slove prekvapenie naznačil úvodzovky.

"Ak je to všetko, rada pôjdem." Odignorovala som jeho tón a chystala sa odísť.

"Prišiel som ti len povedať, aby si do ôsmej bola doma. Tvoj otec sa začína vypytovať a nechcem, aby sa ti niečo stalo. Alebo tomu chlapčiskovi. Keby niečo, si s Chris a Hannah, učíte sa na test z angličtiny." Ozval sa potichu a tým zastavil moju chôdzu.

"Zrazu ti na ňom záleží??" Prekvapene som sa naňho otočila.

"Záleží mi na tebe. A tebe na ňom." Vysvetlil a opäť si premeral Harryho, ktorá nás pozoroval.

"Ďakujem. Pred ôsmov som doma." Zašepkala som a odišla k autu.

Keď som nastúpila, to kučeravé hovädo mi zaviazalo a bez zvedavých otázok sa vydalo sa za naším, vlastne mojim,  prekvapením. S počiatku som mu to chcela uľahčiť, ale hravé "ja" vyšlo na povrch a s tým aj otázka, ktorú som mu opakovala celú cestu: "Už tam sme??"

"Ak budeš toto robiť pri každom prekvapení, tak si kúpim štuple do uší." Započula som pomedzi svoju opakujúcu sa otázku Harryho nahnevaný hlas.

"Čakala som, že povieš, že radšej prestaneš s prekvapeniami." Nezaujato som zabrblala a ďalej pokračovala v otravovaní.

"Pre lásku Božiu už sme tu!!" Skríkol na celé auto a prudko zabrzdil. Komu mám poďakovať za bezpečnostné pásy??

Zúrivo, ani neviem prečo, som si strhla šatku z očí. Svetlo ma zo začiatku oslepilo, no po pár žmurknutiach to bolo v pohode a ja som sa rozhliadla okolo seba. Všade boli veľké zničené budovy, prázdne ulice, nič známe. 

"Skazila si mi prekvapenie Elizabeth." Smutne zašepkal a vystúpil z auta. Myslím, že celým menom mi ešte nepovedal. Toto je zlé ...

Vidieť Harryho ako je smutný zabolí každého. Naposledy to bolo na jeho oslave, keď som mu dala šancu a potom ju hneď aj zmarila tým, že som mu povedala, aby sme boli len kamaráti. Fuck! Čo som to za človeka?? Rýchlo som si šatku zaviazala spať a otvorila dvere od auta.

"Prosím ťa pomôžeš mi?? Nič nevidím." Ozvala som sa pri započutí krokov. 

Nič nepovedal, iba ma chytil za ruku a opatrne mi pomohol vystúpiť. Jeho pery som pocítila na svojom líci a potom sme sa už pohli neviem kam. Harry bol ticho, naše kroky sa ozývali po celej ulici. Otvoril nejaké dvere, ktoré nepríjemne zavŕzgali a podstrčil ma dovnútra. 

"Výťah je pokazený, budeme musieť ísť po schodoch. Nie je to vysoko." Oznámil mi, keď dvere znovu zavŕzgali, myslím, že ich zavrel, a nasmeroval ma niekde, kde sa mali nachádzať schody. 

Po celý čas bol ticho, občas zašepkal kde je schod, aj to len vtedy, keď som sa na to opýtala ja. Z toho vzniklo, že som niekoľkokrát zakopla a skoro spadla. Vždy ma našťastie zachytili Harryho ruky a potom nasledovalo tiché ospravedlnenie.

"Harold!! Ešte raz mi zabudneš povedať, že je tu schod, tak uvidíš čo znamená byť Bonatteli!!" Povedala som zúfalo, keď som sa už po piaty krát potkla o schod.

"Vyhrážaš sa mi??" Spýtal sa prekvapene, no v jeho hlase bolo počuť zadržiavaný smiech.

"Ty sa mi smeješ?!!" Zastala som a zahnala sa rukou, ale trafila som akurát tak stenu. Zaukala som a pritiahli si ruku k sebe.

"Si roztomilá, keď sa hneváš." Zašepkal, chytil poranenú ruku do svojich rúk a priložil si ju k perám.

Pousmiala som sa nad týmto jeho gestom, ktorým ma privážal do rozpakoch a vydala sa ďalej. Keď som sa znova potkla, Harry to už nevydržal, jeho ruku som pocítila na nohách a druhu na chrbte, vyzdvihol ma do náručia a pokračovali sme v ceste pokiaľ sme nezastali. 

Opatrne ma položil na zem a rozviazal mi šatku, ktorá sa mi zošuchla z očí. Ostré svetlo mi udrelo do očí, preto som ich chvíľu nechala zavreté a potom ich znovu otvorila. Prekvapene som ostala stáť na mieste neschopná čokoľvek povedať. 

Ocitla som sa v miestnosti, ktorá sa skladala väčšinou zo zrkadiel a na nich boli pripevnené tyče. V pravom rohu sa nachádzal dídžejsky pult a oproti nemu boli okná, cez ktoré bolo vidieť do ulice. Bola to tanečná miestnosť. Klasická tanečná miestnosť, v ktorej som naposledy bola ako malá ešte v Taliansku.

"Raz si spomínala, že by si chcela opäť navštíviť klasické štúdio. Tak mi napadlo, že by to mohol byť dobrý nápad. Predsa len tancom sa odreaguješ a aspoň na chvíľu zabudneš na všetko." Prehovoril po chvíli ticha.

"Ty si to ešte pamätáš??" Prekvapene som sa naňho otočila.

"Pamätám si na všetky naše rozhovory." Povedal po tichu a spoza chrbta vytiahol baletné topánky. 

Usmiala som sa naňho a hneď na to sa mu vrhla okolo krku. Vymenili sme si zopár bozkov a ja som si od neho zobrala topánky. On sa presunul za dížejsky pult a zatiaľ čo ja som sa po troche rozcvičovala, niečo tam začal štelovať. O chvíľu sa ozvala hudba a ja som krok po kroku začala tancovať.

Bol to uvoľňujúci pocit. Znovu sa oddať hudbe a zabudnúť na všetko. Vnímať len hudbu a nič iné. Všetky myšlienky dať za hlavu a sústrediť sa len na to, aby som nespadla. Aj keď nešlo o nič dôležité, chcela som vedieť, že som stále vo forme. Že ma nič nerozhodí. Že prídem na to, ako sa mám správať k Paulovi a mame.

Hudba začala utíchať, spravila som ešte posledný výskok a s gráciou dopadla na špičky. Dych som mala mierne zrýchlený, nohy a ruky neboli tak pevné ako kedysi, no môj vyrovnaný postoj a úsmev na tvári hovoril niečo iné. Bola som šťastná. Konečne som sa dokázala odviazať a všetko nechať tak.

Ešte chvíľu som zotrvala na špičkách a potom sa rozbehla k Harrymu, ktorý ma pozoroval s otvorenými ústami a zo smiechom som sa sa mu opäť hodila okolo krku. Pevné paže obmotal okolo mojich útlych bokoch a perami vyhľadal tie moje.

"Si perfektná." Zašepkal.

"Od tej mám ďaleko." Vyvrátila som mu jeho názor, i keď si aj tak mlel svoje.

"Pre mňa si a to mi stačí." Negatívne zakrútil hlavou, odstúpil od dídžejského pultu a som ňou na rukách sa zakrútil.

"Daj ma dole!! Harry!! Točí sa mi hlava!! Budem zvracať!! Daj ma dole!!" Skríkla som so smiechom. 

Harry okamžite zastal a položil ma na zem. Rozbehla som sa k veckám, ale keď mi došlo, že neviem kde sa nachádzajú, tak som sa otočila a BUM!! Narazila som do Harryho, ktorý mi bol hneď v pätách a spolu sme padli na zem.

"Moja hlava." Ozvala som sa, keď sa som ňou ešte všetko točilo.

"Ako tanečnica by si mala mať výdrž, nie??" Prištôrnoškoval ku mne a snažil sa zakryť dvojzmysel. 

"Dnes som ešte nič nejedla." Poznamenala som a pomaly sa posadila.

"Vážne?? Tak to by sme mali zmeniť." Povedal panovačne, čo je uňho nezvyk, a už vytáčal číslo do pizzerie.

"Okey, vďaka. Do 20 min je tu." Povedal, keď zložil a prisadol si ku mne.

"Odkiaľ to tu vlastne poznáš??" Spýtala som sa, zatiaľ čo som sa mu usádzala v lone.

"Gemma, keď bola mladšia, skúšala tanec. Toto štúdio bolo kedysi dosť známe. Vlastne stále je, ale pod iným názvom a na inom mieste." vysvetlil a hlavu si položil na moje rameno, "Môžem sa ťa niečo spýtať??" Dodal a pozrel na mňa s vážnym výrazom.

"Len do toho." Povzbudila som ho s úsmevom. 

- čo myslíte?? čo sa jej chce Harold  spýtať??