Federal Bureau of Investigation 13 2/3

Za chyby sa vopred ospravedlňujem :)) Kate











"Prosím, Michael. Myslíte na ne. Na vaše deti. Potrebujú vás. Tak zlezte z toho mosta a spolu to vyriešime." Dodala jemný hlasom a úplne sa prisunula k mužovi na moste.

"Prepáčte. Prosím, prepáčte." Vzlykol, keď po chvíli preliezol zábradlie mostu a usadil sa na cestu. Sophia taktiež zliezla zo zábradlia, usadila sa veľa plačúceho muža a silno ho objala

...

Jon

"Pane, volám sa Sophia a som od polície. Aké jé vaše meno?? Počujete ma??" Sophia skríkla po našom objekte, ktorý stál na kraji mosta pripravený skočiť.

"Choďte preč!!" Skríkol muž okolo 50  v čiernom obleku s kabátom na vrchu a šálom okolo krku.

"Soph opatrne. Nie je vo veľmi dobrom psychickom stave." Liam jej opatrne poradil cez vysielačku v uchu.

"Jon?? Kde si??" Perrin tenký hlas sa mi ozval v uchu.

"Pred chvíľou som prišiel na most. Myslel som, že budú potrebovať pomoc, ale všetko majú pod palcom." Ozval som sa.

"Máme ďalší prípad. Louis s Paulom sú už na ceste."

"O čo ide??" Spýtal som sa zatiaľ čo som štartoval auto.

"Nejaká žena sa zavrela s mužom v izbe. Je to v klube na rohu Lower East Side. Poslala som ti súradnice."
Prikývol som, aj keď ma nemohla vidieť a vyštartoval na miesto.

"Pezz, prehoď ma na Paulovu frekvenciu prosím ťa." Prehovoril som na ňu, keď som zastal na červenej.

Klub bol na opačnej strane mesta, takže hneď ako naskočila zelená na semafore, dupol som na plyn a ponáhľal sa na miesto činu. Našťastie tie bolo krátko po desiatej hodine ráno čo znamenalo menej zápch ako obvykle. Vďaka tomu mi cesta našťastie trvala len okolo pol hodiny, aspoň tak mi ukazovali hodinky, keď som zaparkoval auto pre klubom, kde sa to už hemžilo inými hliadkami a zvedavými ľuďmi. S kufra som si zobral nevyhnutné veci a poponáhľal sa dovnútra.

"Jon, konečne." Privítal ma Louis, keď ma strážnik, hliadkujúci pri vstupe, pustil dnu.

"Bol som s Liamom na moste. Išiel som najrýchlejšie ako som mohol." Nevinne som sa usmial pričom som nebral do úvahy jeho nahnevaný pohľad.

"Dobre, to je jedno. Paul išiel pri ďalší prípad. Späť k tomu nášmu.Mám obraz aj zvuk, ale to je asi tak všetko." Mykol ramenami a ukázal na zaujímavý obraz na notebooku.

"Č-Čo sa deje?? Kto je ten chlap?? A tá žena s nožom v ruke??" Až mi zabehlo, keď som uvidel ženu v strednom veku ako šermuje s nožom v ruke, pričom ohrozuje mladíka v obleku.

"To je môj priateľ a moja matka." Pristúpilo k nám mladé dievča so slzami v očiach.

"Jon, toto je Jennifer, ten chlap vo vnútri je Luke a jej matka." Louis nás neoficiálne predstavil nevšímajúc si detail, že už viem kto je kto.

"To som už počul." Neodolal som a zakrútil som naňho očami. Ako veľmi to neznášal.

"Ty jeden hajzel!!!" Uškriekane sa ozvalo od notebooku
.
"N-Neviem o čom hovoríte. Pusťte ma, p-prosím." Zašepkal mladý muž, ktorému zrejme nedalo dýchať.

"Ako sa opovažuješ??! Nevieš o čom hovorím??" Žena varovne zdvihla nôž s ostrou čepeľou do vzduchu.

"Nie. Prosím vás, p-pusťte ma. Nemôžem d-dýchať."

"Tak ja ti to pripomenie, ty jeden úchyl. Hovorí ti niečo meno Jennifer?? Taká menšia blondýna s hnedými očami. Tvoja sedemnásť ročná priateľka, počuješ?? Má len sedemnásť, ty hajzel nadržaný." Skríkla ešte hlasnejšie a mužovi priviazanému ku stoličke vlepila facku. Silnú facku.

"Prosím. Nemôžem dýchať." Vzlykol so sklonenou hlavou.

"Oh, ver mi. Čoskoro ťa toho zbavím." Šialene sa zasmiala a s diabolským úsmevom sa k nemu  pomaly priblížila.

"Dobre. Jennifer čo sa stalo??  A prečo ste si začali s tým chlapom?? Budem hádať, tridsiatnik??" Podrýpol som ju s úsmevom.

"Čo vám je do toho??" Odvrkla a sklonila hlavu.

"Čo ja viem?? Povedzme, že zneuživanie??" Vopchal sa do toho Louis.

"Už dávno nie som decko." Naštvane zdvihla hlavu a oboch nás prepichla vraždiacim pohľadom.

"O tom si môžeme pohovoriť neskôr. Teraz nám láskavo povedzte prečo je vaša matka zavretá v tamtej miestnosti s vašim priateľom a s nožom v ruke??" Pritvrdil som, zlý poliš = sexy poliš.

"Zbláznila sa. V poslednej dobe sa správala ako posadnutá. Áno, v tomto stave je schopná všetkého, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa tam s Lukom zavrie." Uplakane pokrútila hlavou.

"Ako sa správala??" Spýtala sa Louis.

"Odkedy som s Lukom akoby to nebola ani ona." Neveriaco na nás pozrela, z očí jej sršal číri strach.

"Koľko ste s Lukom??" Tentokrát som sa spýtal ja a očkom sledoval obraz na notebook, aby som vedel či sa situácia v izbe nezvrtla zlým smerom.

"Pár mesiacov." Šepla, vreckovkou si utrela uplakané líca. Úprimne, bolo jej to tak asi na dve veci, keďže nevedela zastaviť príval sĺz.

"V čom sa zmenila??"

"Začala ma kontrolovať. Pýtala sa ma s kým, kam a kde idem. Zatvárala ma doma, odmietala ma pustiť čo i len do školy. Myslela si, že ju klamem, ale práve naopak. Vždy som jej všetko hovorila. Nikdy som pred ňou nemala žiadne tajomstvá. Až doteraz. Začala mi kontrolovať mobil, účet, sledovala ma. Vtedy prišla na to koľko má Luke rokov. Volávala mojim kamarátkam, či som naozaj s nimi." Nedal sa neprepočuť ten odpor s akým opisovala stav jej matky.

"Ona o tom nevedela??" Louis prekvapene nadvihol obočie na čom som sa musel zasmiať.

"Nie. Zatiaľ sa s ním ani nestretla. Dnes som s ním mala dohodnuté stretnutie, v škole nám dali voľno kvôli skúškam." Znovu pokrútila hlavou.


"Kde ste sa mali stretnúť??"

"Tu, pred klubom. Patrí mu. Nikdy sme nikam inam nechodili, ak nerátam zopár raňajok a občasné obedy."

"Viete čo mohlo spôsobiť tento skrat??"

"Možno Luke, neviem. Odkedy som s ním, mám pocit akoby som už nič a nikoho iného nepotrebovala." Mykla ramenami, snáď jej to nie je jedno??!

"Oh tá láska. Zasmial som sa.

"To bude všetko. Ďakujeme." Louis ju upokojujúco pohladil po ramene v momente, keď sa ozval ďalší výkrik.

"P-Prosím. Naozaj nemôžem d-dýchať."

"Zavri hubu!!" Skríkla a až veľmi nebezpečne blízko sa k nemu naklonila.

"Idem tam." Rozhodol som sa v momente, keď sa žena s nožom v ruke priblížila ku krku ustrašeného chlapa.

"Čo?? Nie." Rázom mi to zakázal a postavil sa mi do cesty, keď som si to namieril do izby.

"Louis, tá žena na tom nie je veľmi dobre. Za chvíľu si niečo urobí alebo Lukovi, ktorí ak sa nespamätá, umrie. Idem tam."

"Jon?? Čo to robíš?? Jon!!" Skríkol po mne Louis, keď si uvedomil čo mám v pláne.

"Upokoj sa. Viem čo robím. Nič sa mi nestane." Šepol som a zložil zo seba všetky zbrane, ktoré som položil na zem vedľa dverí od izby.

"Jon!!" Znovu skríkol, ale to už som držal v ruke kľučku od dverí, ktoré som pomaly otváral.

"Hey." Vpadol som dovnútra a usmial sa, keď na mňa žena s nožom v ruke upriamila zrak.

"Kto ste?? A čo chcete?!!" Skríkla a namierila na mňa nôž. Nebolo by lepšie povedať mačetu??

"Jon, ty idiot." Louis mi šepol do ucha.

"Pokoj. Hlavne sa upokojte. Volám sa Jonathan, ale hovorte mi Jon. To sa mi páči viac. Jonathan je príliš dlhé, chápete nie??A pokiaľ ide o toto, prišiel som si len pohovoriť." Zatvoril som za sebou dvere a zo zadu vybral náhradnú zbraň, z ktorej som vybral zásobník spolu s nábojmi a položil ju na zem.

"O čom si chcete pohovoriť?? O tom, že tento hajzel zneužíva moje dievčatko?? Má len sedemnásť pre krista!!" Skríkla a vlepila mu facku. Znovu. Au.

"V prvom rade, zakloň hlavu a zhlboka dýchaj ak nechceš zomrieť." Pristúpil som k Lukovi, chytil ho pod krk a zaklonil mu hlavu.

"Po druhé, rád by som vám porozprával príbeh." Z kúta som zobral ďalšiu stoličku, položil ju vedľa tej Lukovej a pohodlne sa na ňu usadil.

"Kedysi dávno bol jeden muž. Učiteľ. Vyučoval hudbu. Miloval ju. Kedysi dávno bol veľmi talentovaný chlapec. Miloval hudbu. Kedysi dávno bol jeden muž, ktorý miloval svojho syna nadovšetko a bol ochotný urobiť pre neho všetko. A kedysi dávno preň ho urobil všetko. Učiteľ tvrdil, že hudba je viacej než láska. Je to vášeň. A presne to naučil aj talentovaného chlapca. Ale nenaučil ho len to. Viete, učiteľ hovoril, že chlapec je talentovanejší ako ostatní v jeho veku. A preto by mali byť spolu. Stále a stále a stále. Chlapec vtedy prišiel domov, bol nahnevaný. Otec, ktorý miloval svojho syna, nič nechápal. Nevedel čo sa s ním deje. Ale nakoniec sa to dozvedel. Otec zúril. Hnala ho nenávisť. Vzal baseballovú pálku a šiel za učiteľom. Hľadal ho a hľadal až ho nakoniec našiel, aby to skončil. A skončil to. Dostal za to 15 rokov a je tam až dodnes. A to všetko len preto, že miloval svojho syna. Milujete svoju dcéru?? Milujete Jennifer??" Celý čas som rozprával príbeh, ktorý sa naozaj stal, ktorý som naozaj zažil, som mal sklonenú hlavu, ale na záver som ju zdvihol a zahľadel sa na ženu s nožom v ruke, ktorá vyzerala, že skamenela.

"Áno. Veľmi milujem svoje dievčatko." Nakoniec prikývla.

"Ste si istá, že je to pre ňu správne?? Viete, bude vás potrebovať. V živote ju čaká toľko prekážok, pri ktorých vás bude potrebovať. Naozaj si myslíte, že toto, tento spôsob ako sa zbaviť tohto muža, pomôže??" Pomaly som sa postavil zo stoličky a opatrne spravil pár krokov teraz už k roztrasenej žene.

"Nie." Vzlykla a nôž pustila na zem.



- prosím komentujte, aby som vedela, či sa to ešte oplatí :)) Dnes ma napadlo, že minulú časť som mohla dať z pohľadu Sophie, keďže tam prevažne rozpráva len ona, shit -_- Maturantom, ak sú tu nejaký, želám veľa šťastie, vy to zvládnete, don´t worry :))