Federal Bureau of Investigation 12 5/5

Iba jedna vec: chyby zajtra opravím, pozerala som to len tak zbežne, teraz už nevládzem :)) Kate









"Josh, Sandy, spravíte pánovi Jensenovi doprovod. Ozvite sa potom." Všetci sme pozreli na Josha, ktorý prikývol čo znamenalo, že to zvládne.

"Liam. Choď navštíviť jej matku a zisti všetko o otcovi toho dievčaťa." Tiež som prikývol a nasledoval Josha so Sandym.

"Idem s ním." Ozvala sa Sophia, ktorá mi bola hneď za chrbtom.

...

"Nemusíš ísť som nou." Usmial som sa na ňu, keď nasadla do auta vedľa mňa na sedadlo spolujazdca.

"Ale musím." Taktiež sa na mňa usmiala.

"Zvládnem to aj sám." Ďalej som jej s úsmevom oponoval.

"Chlapi." Sarkasticky sa zasmiala.

"Nejaký problém??" Prekvapene som pozdvihol obočie a venoval sa šoférovaniu auta.

"Okrem toho, že dávajú ženskú prácu vždy mužom, tak nie." Záporne pokrútila hlavou.

"Vždy??" Opäť som nadvihol obočie a tentokrát na ňu aj pozrel, keďže sme stáli na červenej.

"Tak keby nebola jej matka na dne, tak by to bolo v poriadku."

"Tým chceš povedať čo??" Spýtal som sa, a keď na semafore naskočila zelena, dupol na plyn.

"Že sa nedokážete vcítiť do našej situácie." Prepichla ma zlovestným pohľadom. Síce som to nevidel, ale za to som to dostatočne cítil.

"Vy snáď áno??" Zasmial som sa.

"Nie. Preto išiel Sandy za Jensenovov sekretárkou." Provokačne na mňa mrkla.

"V pohode ste mohli ísť aj vy s Pezz." Mykol som ramenami, aj keď to bolo zbytočné.

Už od začiatku sme obaja vedeli kam táto debata vedie. Nikam. Vedieme ju len preto, aby sme zahnali to povestné trápne ticho. A aby sme nezačali debatu, ktorej sa najviac obávame. Ja určite.

"Určite by sme z nej nič nedostali." Ironicky tón v jej hlase sa nedal neprepočuť.

"Myslíš??" Spýtal som sa a auto zaparkoval pred klasickým rodinným domom.

"Viem." Potľapkala ma po ramene, keď sme obaja vystúpili z auta a len tak postávali pred tmavohnedými vchodovými dverami.

"Okey. Ja zvoním, ty hovoríš." Vypadlo zo mňa skôr než som si to mohol premyslieť.

"Takže uznávaš, že mám pravdu??" Spýtala sa, keď som stlačil zvonček pri dverách.

"O tom si pohovoríme večer." Zašepkal som sľubne, keď dvere otvorila menšia blonďavá žena s červenými očami a veľkými kruhmi pod nimi.

"Emma Pickettová??" Pousmial som sa, ale bolo to zbytočné.

"Vaši kolegovia tu už boli." Otrávene prevrátila očami.

"My vieme, ale sme tu kvôli niečomu inému. Kvôli niečomu čo ste nám zamlčali." Úsmev alebo niečo čo sa mu podobalo mi zmizol z tváre a vystriedal ho neutrálny výraz.

"Takže ste už hovorili s Aaronom??" Prekvapene sa narovnala a roztrasenými rukami si zotrela slzy, ktoré jej tiekli po bledých líciach.

"Pred pár hodinami sa vrátil." Sophia na ňu prehovorila jemným hlasom.

"Poďte dovnútra." Nervózne sa ošila, no napokon pokývala hlavou, aby sme ju nasledovali.

"Ospravedlňujeme sa, že ideme takto neskoro." Začal som opatrne a tvrdý výraz v tváril opäť vystriedal uvoľnenejší.

"To je jedno. Aj tak nemôžem spať." Odvrkla a posadila sa na čiernu pohovku, ktorá vynikala inak v bledej obývačke.

"Môžem sa spýtať, prečo ste nám zamlčali fakt, že pán Jensen nie je Suzin otec??"

"Mám pocit, že vám Aaron povedal dôvod." Premeriala si ma, potom Sophiu a nakoniec sklonila hlavu.

"Emma ja viem, že to nie je pre vás ľahké a chápem to, ale toto u nás voláme zamlčovanie faktov." Prehovorila na ňu Sophia.

"A bránenie vo vyšetrovaní." Doplnil som ju.

"Nikomu tým nepomáhate. Keby to vieme skôr, Suzie by už možno bola doma." Pokračovala ďalej bez toho, aby zareagovala na to, že som ju prerušil.

"Možno." Šepla.

"Nesťažujte nám to Emma. Myslím, že naozaj nie je potrebné, aby sme vás museli predviesť na stanicu." Sophi sa posadila vedľa nej a jemne ju pohladila po chrbte.

"Suzin otec je mŕtvy." Povedala stále zo sklonenou hlavou.

"Ako sme už povedali, vieme, že to nie je ľahké, ale-" Začal som, keď ma prerušil jej chrapľavý hlas.

"Nie, vy nechápete. Zomrel. Myslím, že už tomu budú dva roky." Zdvihla hlavu, už sa ani nesnažila zotierať si slané kvapky, ktoré jej vytekali z očí.

"Viete čo sa stalo??"

"Odkedy som zistila, že som tehotná, tak mi bol úplne ukradnutý."

"Prečo??"

"Nebolo to tak vždy. So Samuelom, tak sa volá, sme sa poznali už od narodenia. Bývali sme vedľa seba, chodili do tej istej škôlky, školy, boli sme najlepší priatelia. Na strednej sa to však zmenilo. V dobrom. Začali sme spolu chodiť. Bol mojim vesmírom. Slnko s ním vychádzalo a zapadalo. Tým, že sme sa poznali naozaj, že od narodenia, tak som to nepovažovala len za hocijakú stredoškolskú lásku." Potichu sa rozhovorila pričom si ruky zložila na kolená.

"Čo sa stalo potom." Sophia ju povzbudivo chytila za ruku a jemne ju stisla.

"Išla som na výšku. Viete, môj otec zomrel, keď som bola na strednej a jeho najväčším prianím bolo, aby som doštudovala. Aby som pokračovala v jeho šlapajach. Ale Samuel mal iný názor. Asi ako každý chlap, školu neznášal. Preto bol nadšený, keď odmaturoval a opustil brány školy. Vtedy som myslela, že sa naše cesty rozídu. Ja som mala školu v hlavnom meste, ostávala som na internáte a časom som si plánovala zaobstarať nejaký menší byt." Pokračovala a neprítomne hľadela pred seba.

"Ale ..."

"Ale to by nebol Samuel, ktorý je vždy plný prekvapení. Väčšina neboli priveľmi pozitívne, skôr negatívne, ale toto ma potešilo. Odišiel som nou. Všetko zanechal a odišiel do New Yorku som nou. Kúpil nám byt, našiel si byt, bolo do skvelé. Bola som šťastná, nič mi nechýbalo. Časom, keď mi škola pomaly končila, začala som pracovať. A vtedy to odštartovalo. Všetko sa začala rúcať. Ako domček z karát. Dlho som sa obviňovala, že práve ja som bola tá neposedná kocka domina, ktorá to spustila. Ale našťastie sa to pri Aaronovi zmenilo." Celé jej telo sa roztriaslo, z očí jej nanovo začali tiecť slzy.

"Čo ste si mysleli, že ste odštartovali??"

"Začal ma podvádzať. Možno budete prekvapení, ale čakala som to. Neočakávala som, že to spolu vydržíme až do smrti. Keď som bola pevne rozhodnutá, že odídem, tak sa stalo niečo čom tentokrát nečakala. Netušila som, že bude až taký hajzel. Opil sa. Prišiel domov, a keď videl zbalené veci zbil ma a potom aj znásilnil. Nikdy som to nenahlásila, chcela som na to čo najskôr zabudnúť. Nie je to spomienka, ktorú by ste chceli vyprávať svojim kamarátkam hneď pri prvej príležitosti." S odporom sa mi pozrela do očí, ale po chvíli znovu sklonila hlavu.

"To nám je ľúto." Zašepkal som.

"Nestojím o vašu ľútosť. Hneď potom čo sa to stalo, som si zobrala veci a odišla k mame. Za dva mesiace som zistila, že som tehotná. Na potrat som ani nepomyslela. To malé za to predsa nemohlo. Za tri mesiace som spoznala Aarona a mne život opäť dával zmysel. Narodila sa nám Suzie a on ju miloval ako svoju vlastnú. Vlastne stále ju miluje, stará sa o ňu a niekedy aj o mňa. Ani neviem prečo sme sa rozviedli. On za to nemohol, že Suzie nie je jeho a chce spoznať svojho pravého otca." Vzlykla, hlavu si oprela o Sophiine rameno, ktorá ju upokojujúco hladila po chrbte a kolísala sa z jej unaveným telom zo strany na stranu.

"Počuli sme, že je na svoj vek veľmi múdra." Sophia jej zašepkala do ucha a odhrnula jej vlasy z uslzenej tváre.

"Áno. Mamka hovorí, že to ma po dedovi." Prehovorila cez tiché vzlyky, no v jej hlase bolo počuť pýchu na svoju malú dcéru.

"Snažil sa s vami Samuel po tom incidente skontaktovať??" Opýtal som sa, aj keď som vedel, že jej to nebude príjemné.

"Keď som od neho odišla, tak mi niekoľko týždňov vyvolávala, ale neskôr to prestalo." Odpovedala po chvíli, odtiahla sa od Sophie a vďačne sa na ňu usmiala.

"O Suzie vedel??"

"Zo začiatku nie, ale raz sme sa čisto náhodou stretli, keď som prišla vyzdvihnúť Suzie zo školy. Vraj býval niekde blízko nej. Ani som mu nemusela klamať. Tá podoba sa nedá ukryť. A vtedy ma opäť začal prenasledovať. Chcel spoznať Suzie, chcel sa o ňu dokonca súdiť, ale to som mu nedovolila. Dostal zakáz priblíženia k celej rodine." Dostala zo seba po chvíli ticha, keď sa zrazu postavila, prešla okolo mňa ku skrinke, z ktorej vytiahla nejaké papiere a podala mi ich.

"Môžem ešte zopár otázok?? Prečo o tom nikde nič nie je??" Zamračene som študoval spis o prípade znásilnenia Emmi Pickettovej.

"Brat je právnik. Postaral sa, aby to zapečatili. Naozaj na to nie som hrdá."

"Posledná otázka. Mohli by ste nám dať celé meno a adresu Samuela??" Spýtal som sa pričom som do mobilu vyťukával informácie pre Perrie.

"Samuel Radcliffe. Adresu neviem. Ako som povedala, už niekoľko rokov mi je ukradnutý."Mykla ramenami, na malú chvíľu sa jej na tvári objavilo veľké znechutenie.

"Ďakujeme, že ste kvôli nám otvárali staré rany." Sophi jej opäť ďakovne stisla ruku a potom sa z pohovky postavila vedľa mňa.

"Nájdite mi moju dcéru. Inak to bolo zbytočné. Prosím."

...

"Pezz čo si našla??" Spýtal som sa hneď ako sme sa ocitli na našom poschodí federálnej budovy.

"Iba adresu jeho rodičov. Už tam išiel Paul s Louisom a Andym. Ako je jej matke??" Zúfalo sa na nás pozrela, bolo na nej vidieť ako pomaly stráca nádej.

"Zle." Odpovedala jej Sophia, keďže mne zazvonil mobil, a rýchlo ju upokojujúco objala.

"Paul? Kde ste??" Spýtal som sa ako náhle som videl volajúceho.

"Práve odchádzame od jeho matky. Otec doma nebol už vyše týždňa. V práci sa taktiež neukázal. Akoby sa prepadol pod zem."

"Ako Suzie." Skonštatoval som.

"Presne."

"Ako ho nájdeme??"

"Mám jeho číslo. Skús ho vypátrať." Prikázal mi a ja son naznačil Perrie, aby mi uvoľnila počítač. Hovor som dal na reproduktor a do systému som zadal číslo, ktoré mi Paul nadiktoval.

"Myslíš, že je to on??" Ozvala za Perrie, ktorá mi spolu so Sophiou pochodovala za chrbtom.

"Určite. Na Samuelovi strašne lipol. Miloval ho. Bol to jeho jediný syn. Potom čo mu Emma  zakázala vídať malú sa zrútil a spáchal samovraždu." Povzdychol si.

"Takže pomsta??"

"Alebo v nej vidí Samuela."

"To číslo je už dva dni neplatné. Zrušil ho. Ale poskytli mi posledné volané čísla." Oboznámil son ho so situáciou, ktorá sa mi tu vyvíjala.

"Komu volal naposledy??"

"Objednával si miestenky na autobus z hlavnej stanice v New Yorku." Prečítal som a už dopredu hľadal ďalšie veci.

"Nakedy??"

"Autobus má odchod o pol hodinu."

"Zober chlapcov a stretneme sa tam. Musíme to stihnúť." Rozkázal a chystal sa zložiť, keď som mu do toho skríkol.

"Paul to nemáme šancu!!"

"Liam musíme!!" Zavrčal a zložil.

"Pezz zvolaj chalanov. Ideme na hlavnú autobusovú stanicu. Ty choď pre jej rodičov a prídi za nami." Rozkázal som jej a rýchlo utekal k autu zaparkovanému v podzemnej garáži.

Počkal som kým Sophia nastúpi a potom som už len šliapol na plyn. Uháňal som cez celé mesto so zapnutým majákom a ignoroval všetky červené, na ktoré som prešiel. Jednoducho sme sa tam museli dostať včas. Iné riešenie nebolo.

Keď sme prechádzali cez poslednú červenú, zachytil som Sophiin vystrašený pohľad. Pozrel som  pred seba a už zdiaľky som mohol vidieť, že to Paul stihol včas. Preto som vypol maják a auto zastavil niekoľko stoviek metrov pred autobusovou stanicou, kde stál muž zo zbraňou priloženou k hlave malého dievčatka a pred ním stoji Louis s Paulom.

"Idem ho obísť zo zadu. Ty choď s vrchu a nájdi si nejakú pozíciu z mostu." Rozkázal som jej rozbehol sa opačným smerom ako bola stanica.

Dostal som sa až k podchodu cez ktorý som prešiel a ocitol sa pár metrov od pána Radcliffa a malej Suzie. Opatrne som zapol vysielačku v uchu a dal vedieť Paulovi, že už som tu. Prikývol na náznak toho, že rozumie a tak som sa začal pomalým krokom posúvať za muža zo zbraňou.

Ale asi to nebol veľmi dobrý nápad, keďže si zrejme všimol pohyb vedľa seba a tak sa pozrel mojim smerom. Prekvapene zamrkal, niečo nezrozumiteľne zakričal na Paula a vystrelil.

"Liam!!!" Niekto skríkol, ale to som už nevnímal. Jediné čo som dokázal vnímať bolo to, ako padám k zemi.

"Liam!!" Na líci som pocítil ľahké štipnutie, ale nechcelo sa mi otvoriť oči. Boli priveľmi ťažké a ja veľmi slabý.

"Payno no ták vstávaj!!" Opäť som nou niekto zatriasol a tak som opatrne otvoril oči.

"Čo sa deje??" Spýtal som sa.

"Postrelil ťa. Sanitka je už na ceste." Usmiala sa na mňa Perrie, a rukou mi zatlačila do hrude.

"A čo Suzie??" Chcel som sa postaviť a uistiť sa čo sa stalo, ale nevládol som.

"Zachránil si ju." Zašepkala.



 - časť má okolo 2047 slov a skončila sa šťastne, takže Lenka dúfam, že už mám odpustené, že som to rozdelila :)) za chyby sa naozaj ospravedlňujem, ale ako som už povedala, zajtra ich opravím :)) takže čo vy na to?? :))