Federal Bureau of Investigation 13 1/3

Páči sa vám to, neokomentujete to. Nepáči sa vám to, neokomentujete to. Čo mám robiť?? Kate









"Payno no ták vstávaj!!" Opäť som nou niekto zatriasol a tak som opatrne otvoril oči.

"Čo sa deje??" Spýtal som sa.

"Postrelil ťa. Sanitka je už na ceste." Usmiala sa na mňa Perrie, a rukou mi zatlačila do hrude.

"A čo Suzie??" Chcel som sa postaviť a uistiť sa čo sa stalo, ale nevládol som.

"Zachránil si ju." Zašepkala.

...

Ospato som sa pretočil na druhú stranu ignorujúc hlučné búchanie na dvere. Keď už nepomáhal ani vankúš na hlave, ktorý mal za úlohu stlmiť ten príšerný hluk, neochotne som rozlepil obidve oči, zhodil zo seba prikrývku a iba v boxerkách prešiel na chodbu.

"Ahoj." Usmiali sa na mňa dve modré oči, ktoré som zbadal hneď ako som otvoril dvere od bytu.

"Hey??" Neisto som sa na Sophiu usmial a pustil ju do vnútra.

"Prišla som ťa pozrieť." Vysvetlila, keď uvidela môj prekvapený výraz.

"To je milé." Usmial som sa a vrátil sa späť do izby, kde som si na seba navliekol aspoň tepláky.

"A doniesla som raňajky!!" Zakričala na mňa z kuchyne.

"Ďakujem." Vďačne som ju pobozkal na líce akoby to bola samozrejmosť a posadil sa oproti nej.

"Tak ako sa má ruka." Nožom ukázala na moje nedávne zranenie a ďalej pokračovala v natieraní pečiva.

"V pohode. Nechápem na čo mám dokonca týždňa sedieť doma." Otrávene som prekrútil očami a
skontroloval pár stehov na pravom ramene.

"Musíš sa šetriť Liam." Napomenula ma ako malé dieťa.

"Nepostrelili ma prvýkrát." Mykol som ramenami a pustil sa do svojich raňajok.

"Práve preto." Karhavo na mňa pozrela, zúžila oči a nakrčila čelo, pričom sa jej na čele objavila rozkošná čiara.

"Och, nechaj si tie ženské rečičky pre seba." Odbil som ju, ale hneď na to som sa na ňu ospravedlňujúco usmial.

"Niekto vstal zlou nohou." Ironicky poznamenala.

"Nechaj toho." Tentokrát som ju napomenul ja a boli sme si kvit.

"Okey." Súhlasne prikývla a v tichosti pokračovala v raňajkách.

"Ako sa má Suzie??" Spýtal som sa, aby som zahnal mučivé ticho.

Nebolo to to známe trápne ticho, ktorému sa všetci v konverzácii snažia vyhnúť, ale vedel som, keby sa ja na niečo nespýtam, tak sa začne pýtať Sophia a to momentálne nebol dobrý nápad. Ešte som si poriadne nepremyslel, akým smerom chcem, aby sa náš vzťah alebo čokoľvek to medzi nami je uberal, a preto som sa tým dnes nechcel zaoberať.

"V šoku. Nerozpráva." Odpovedala s plnými ústami čo mi prišlo smiešne, takže zo mňa uniklo malé uchechtnutie.

"To je pochopiteľné." Odkašľal som si, aby som zakryl svoj smiech a pekne na ňu pozrel.

"Ale má to aspoň jedno pozitívum." Rozhodla sa ignorovať môj malý prehrešok a prstami si prehrabala havranie vlasy.

"Aké??"

"Jej rodičia, teda Emma a Aaron sa dali znovu dokopy." Nadšene zatlieskala, zdá sa, že bola nadšená týmto zvratom.

"Tak to je super."

"To áno. Škoda, že ich musela spojiť až takáto situácia."

"Hlavne, že sú všetci zdraví." Zašepkal som, pričom sa mi v hlave vynoril obraz smejúcej sa Suzie, ktorá ma podstila svojou návštevou, keď som bol v nemocnici.

"Tak predsa to dokážeme." Pyšne sa na mňa z ničoho nič pozrela.

"Čo??" Nechápavo som k nej zdvihol hlavu.

"Spolu komunikovať." Vysvetlila.

"Pokiaľ si pamätám, tak aj predtým sme spolu komunikovali." Mrkol som na ňu, aby pochopila čo tým myslím.

"Tak pardon. Spolu komunikovať bez toho, aby sme skončili v posteli." Opravila sa a otrávene na mňa pretočila očami.

"Pokojne tam môžme ísť aj teraz." Ani neviem čo ma to napadlo, ale skôr než som si to mohol premyslieť, som stal pri Sophii a chytal jej tvár do rúk.

"Nie nie nie Liam. Máš odpočívať." Odtiahla sa odo mňa, ale bolo jej to tak na dve veci, keďže som si ju pritiahol späť.

"Sophi, už je to niekoľko dní." Vzlykol som a pohľadom skĺzol na jej pery.

"Nevydržíš??" Zasmiala sa, čo ma privádzalo do šialenstva ešte viac.

"Keď sa na teba tak pozerám a mám byť úprimný, tak nie." Priznal som odolávajúc pohľadu na jej odokrytý dekolt.

"Nemôžem." Šepla a ospravedlňujúco ma pobozkala do kútiku pier.

"Prečo??" Nechápavo som sa zamračil a pritiahol si ju bližšie.

"Mám návštevu." Zahanbene sklonila hlavu, čelom sa oprela o moju hruď a svojimi rukami prekryla tie moje.

"Akú??" Prekvapene zdvihla hlavu, jej líčka nabrali ešte tmavší odtieň.

"Čo myslíš??" Nahnevane zúžila oči a mne to došlo.

"Ou." Tvár som skrčil do neidentifikovateľnej grimasy hľadajúc správne slová.

"Ou. Ale už mám plán." Napodobnila môj hlas a potom sa na mňa zoširoka usmiala.

"Prešla ma chuť niečo podnikať." Nespokojne som zamľaskal a vrátil sa na svoje miesto.

"Nechceš ísť pozrieť svojich kolegov??" Smutne zaklipkala očami.

"Mám zakázané čo i len prejsť okolo budovy." Poslal som jej vzdušný bozk, momentálne som s ňou chcel ísť len na jedno miesto - do postele.

"Paul to niekedy preháňa. Tak poď." Nesúhlasne pokrútila hlavou a už ma ťahala na chodbu.
"Počkaj!! Prezlečiem sa aspoň." Trhol som jej rukou čo spôsobilo, že mi pristála v náruči a ja som ju konečne pobozkal.

...

"Chlape!! Žiješ?? Čo ruka??" Ozvalo sa mi za chrbtom, keď sme sa so Sophiou ukázali na na stanici, a následne ma niekto potľapkal po zranenom ramene.

"Zatiaľ drží." Usmial som sa na Sandyho a taktiež ho objal na privítanie.

"Liam?? Niečo som ti povedal!!" Odniekiaľ som započul Paulov hlas, očami som okamžite vyhľadal Sophiu.

"To Sophia ma donútila." Vyplazil som na ňu jazyk a pre istotu poodstúpil zopár krokov dozadu. Stačí mi to postrelené rameno.

"Ako malé decko." Pokrútila hlavou.

"Máme prípad, takže ty sa prezleč a ty sa tu posaď vedľa Perrie a pomáhaj jej alebo bež domov." Rozkázal Paul jeho obvyklým panovačným tónom.

"O čo ide??" Spýtal som sa a namieril si to ku skrinkám. Keď už som tu, pomôžem.

"Skokan na moste!!" Skríkla Perrie, ktorá sedela za počítačom.

"A nemohol by som ísť s vami??" Spýtal som sa, aj keď som si už obliekal nepriestrelnú vestu.

"Máš odpočívať."

"Ste sa na mňa dohodli?? Mňa nebaví doma sedieť!!" Odvrkol som.

"To ti doporučil doktor."

"Seriem ja doktora. Idem s vami." Zbraň som si strčil do púzdra na boku a zabuchol dvierka od skrinky.

"Liam!!" Nahnevane skríkol Paul.

"Už som oblečený. Dám si pozor. Skokan ma nijako neohrozí. Keby niečo, je tam Sophia s Joshom a Sandym." Upokojujúco som ho potľapkal po ramene a ponáhľal sa za ostatnými do auta.

...

"Idem za ním ja. Josh poď som nou. Sandy nás bude istiť zospodu. Liam, ty popros všetkých nech odídu s tými autami." Rozkázala nám Sophia a my sme na ňu prekvapene pozreli.

Cesta nám trvala zhruba 10 - 15 minút a my už sme zdiaľky mohli vidieť hlúčik ľudí, ktorý sa zoskupoval pod mostom, na ktorom stála naša osoba. Sandy auto odstavil na začiatku mosta a všetci sme sa rozpŕchli tak, ako nám bolo rozkázané. Sandy sa z autom vrátil dole pod most, Josh so Sophiou pomaly vykročili ku skokanovi a ja som poprosil všetkých, aby sa s autami posunuli čo najďalej.

"Pane, volám sa Sophia a som od polície. Aké je vaše meno??" Sophia sa mu prihovorila milým hlasom, ktorý som mohol počuť aj cez vysielačku.

"Pane počujete ma?!" Skríkla po ňom, keď jej neodpovedal.

"Choďte preč!!" Mávol rukou a druhou sa pridržiaval stĺpu, pri ktorom stál.

"Soph opatrne. Nie je vo veľmi dobrom psychickom rozpoložení." Poradil som jej.

"Viem čo mám robiť." Štekla po mne.

"Pokoj. Našiel som jeho auto, snáď niečo nájdem."

"Pane, nechcete do urobiť." Ďalej pokračovala v odhováraní skokana od skoku.

"Nič o mne neviete!! Choďte preč!!" Skríkol, nohu zdvihol do vzduchu a rukami sa púšťal stĺpu.

"Nechcete to urobiť!! Zlezte z toho mostu lebo pôjdem za vami." Skríkla po ňom a Josh ju chytil za ramená.

"Ešte nie. Idem ti po výstroj, čakaj." Pošepol jej a rozbehol sa ku mne po istenie.

"Máš niečo??" Spýtal sa, na odpoveď však nečakala, iba zobral istenie a utekal naspäť za Sophiou.

"Našiel som nejaký list. Asi rozlúčkoví."

"Čo je v ňom??"

"Volá sa Michael. Má dve deti. John a Lisa. Dnes sú to tri roky čo jeho žena zomrela. Je to na tebe." Povzbudivo som zašepkal a ostal sedieť v aute, z ktoré som pozoroval Sophiu a skokana.

"Michael prosím vás, zlezte. Nechcete to urobiť." Muž v obleku a v čiernom kabáte na ňu prekvapene pozrel, keď vyslovila jeho meno.

"Michael, tak sa voláte. A moje meno je Sophia, pamätáte??" Spýtala sa a čakala na odpoveď.

"Áno." Nejasne som započul v slúchadlu v uchu, ktoré sme používali ako vysielačky.

"Tak Michael. Nechcete mi prezradiť, čo vás donútilo toto všetko urobiť??" Spýtala sa ho ako správny psychiater, a keď jej Josh priviazal istenie, posadil sa na kraj mostu, dva metre od nášho skokana.

"Nevládzem už." Vzlykol, hlavu sklonil dole pozerajúc na cestu pod sebou, na ktorej sa premávalo auto za autom.

"Prečo nevládzete?? Pomôžem vám. Len mi musíte povedať čo sa stalo. Čo sa stalo vašej žene??" Naliehala naňho a posunula sa ešte bližšie.

"Choďte preč!!" Opäť skríkol a Josh priskočil ku Sophii, ktorá manévrovala na kraji mosta.

"Michael, chcem vám pomôcť. Naozaj pomôcť. Ale na to potrebujem vedieť čo sa stalo." Pokojne naňho prehovorila.

"Mali sme výročie. 25 výročie. Išli sme na večeru ako každý rok. Každý rok na naše výročie sme spolu strávili celý deň. V práci sme si zobrali voľno a išli sme na výlet. Vždy to bolo tak rôzne. V podstate nám to bolo jedno, hlavne, že sme boli spolu. Bolo to perfektné." Rozhovoril sa po chvíli, nohu, ktorú do teraz držal vo vzduchu stiahol naspäť k sebe.

"To je pekné." Sophia sa naňho váhavo usmiala a opäť sa posunula bližšie.

"Každý takýto deň završujeme v našej obľúbenej reštaurácii. Tento deň nebola žiadna výnimka. Najedli sme sa do prasknutia, zaplatili a spokojne sme sa vydali domov. Stáli sme na červenej, keď sa z ulice na nás vyrútilo auto. V plnej rýchlosti to napálil do strany, kde sedela moja žena. Po prevoze do nemocnice zomrela." Vzlykol, roztrasenými rukami si zotrel slzy, ktoré mu stekali po tvári.

"To mi je ľúto." Sophi po tichu zašepkala.

"J-Ja už nevládzem. Musím s tým skončiť!!" Michael akoby sa prebral z tranzu a nebezpečne sa naklonil z mostu.

"Upokojte sa. Všetko sa vyrieši."

"Ako môžete vedieť ako sa cítim??!!"

"Viem presne ako sa cítite. Počujete ma??" Sophia po ňom skríkla, keď neodpovedal a sledoval cestu pod svojimi nohami.

"Áno." Odpovedal roztraseným hlasom, ale zrak nespúšťal z cesty.

"Keď som mala osemnásť, mala som najlepšiu kamarátku. Jej matka sa zabila. A viete čo ona spravila?? Nechodila do školy. S nikým nekomunikovala. Nejedla. Nepila. Nekúpala sa. Celé dni, vlastne týždne sedela doma na posteli až jej z toho preskočilo a zabila sa. Jednoducho to nezvládala. Ale ona, okrem priateľov, ktorí sa jej v najhoršej situácii otočili chrbtom, nemala nikoho.Vy máte deti. Lisa, John. Vaše deti vás potrebujú. Nemôžu prísť o ďalšieho rodiča pretože skončia rovnako ako moja najlepšia kamarátka. Zabijú sa." Povedala pevným hlasom, ale rozhodne sa tak necítila. Na to som ju už poznal. A taktiež som vedel aké je to prísť o najlepšieho priateľa.

"Prosím, Michael. Myslíte na ne. Na vaše deti. Potrebujú vás. Tak zlezte z toho mosta a spolu to vyriešime." Dodala jemný hlasom a úplne sa prisunula k mužovi na moste.

"Prepáčte. Prosím, prepáčte." Vzlykol, keď po chvíli preliezol zábradlie mostu a usadil sa na cestu. Sophia taktiež zliezla zo zábradlia, usadila sa veľa plačúceho muža a silno ho objala.



- chyby neskôr opravím :)) Tí čo píšete zajtra monitor, držím palce :)) Nebojte nejako ho napíšete a niekde vás zobrať musia, takže klídek :))