Federal Bureau of Investigation 23 2/3

Neplánovane som to musela rozdeliť o jednu časť na vyše, ale dobrá správa, mám napísané niečo aj dopredu :)) Kate









"Jon, musíš odtade všetkých dostať!! Sú tu dve bomby!!" Skríkol som a následne započul výstrel.

"Okamžite všetci vypadnite von!!!" Skríkol po nich. Keď chcel, vedel ako na to.

"Máme problém." Zašepkal som, keď mi obrazovka v rukách začala pípať.

"Aktívna výbušnina." Povedal Sandy a v tom nastal výbuch.

...

Ležal som na zemi a počúval všetky tie vystrašené hlasy kričiace o pomoc bez toho, aby som im ja sám pomohol. Ja, človek, ktorý si vybral túto prácu. Prácu, kde dennodenne hazardujem s vlastným životom len preto, aby som zachránil ten druhý. Nevinný a úplne cudzí život, ktorý sa dostal do ohrozenia vďaka človeku, ktorý sa nevie vysporiadať so svojim osudom. 

Ako som tak ležal na tej špinavej zemi pod troskami budovy, ktoré spôsobili dve explózie, pomaly som si uvedomoval čo sa vlastne stalo. Môj mozog začal pracovať na plné obrátky a začal dávať dokopy všetky časti, aby mohol dokončiť túto nezmyselnú skladačku. 

Všade sa ozýval krik, plač, strach. Ľudia kričali o pomoc. Kričali, aby ich niekto vytiahol von. Kričali, že nechcú zomrieť. Kričali, aj keď ich nikto iný okrem nás nepočul. Slzy im stekali po tvárach, keď si začali uvedomovať čo sa stalo. Čo sa stalo im. Čo sa stalo ich kamarátom, kolegom či blízkym. 

Strach nahrádzal paniku a paniku nahrádzala hystéria, keď zistili, že niet úniku. Boli sme tu zakliesnení. Všetci do jedného. S malým množstvom kyslíka a s niekoľkými zranenými ľuďmi. Klamal by som ak by som tvrdil, že to som nou nič nerobí. Aj na mojej tvári by sa našiel kúsok strachu. Ale je to moja práca. Je mojou povinnosťou dostať von týchto nevinných a vystrašených ľudí. 

A práve táto myšlienka ma sprevádzala, keď som sa pomaly postavil spod trosiek a kontroloval či mám nejaké zranenia. Kontroloval som seba. Kontroloval som Sandyho, ktorý ležal vedľa mňa a neprítomne pozeral do strany. Kontroloval som všetkých ostatných civilistov, ktorí s plačom sedeli na zemi a mysleli len na to najhoršie. Kontroloval som túto sprostú situáciu, v ktorej sme sa všetci neplánovane ocitli. 

"Liam, si v poriadku?? Liam!! Sandy?!! Jon!! Čo sa stalo?? Hovorte som nou!!" Vo vysielačke sa striedali vystrašené hlasy Paula, Louisa či Perrie, no ja som nebol schopný odpovede. Až, keď ma Sandy potľapkal po chrbte, som sa prebral z tranzu a odpovedal.

"Ako si na tom??" Spýtal som sa ho, skôr ako som sa chystal dať hlásenie Paulovi.

"Som v pohode." Prikývol.

"Šéf, to som ja Liam. Ja a Sandy sme v pohode." Dostal som zo seba a obzeral sa všade na okolo, aby som zistil škody, ktoré boli horšie ako som si doteraz myslel.

"Josh a Louis idú za vami aj s hasičmi. Čo sa stalo???" Spýtal sa a ja som pomaly začal brať formu hrdinu - zachrániť všetko a všetkých. 

"Zariadenie vybuchlo. Sme tu uväznení. Zatiaľ nikde nevidím cestu von." Odpovedal som zatiaľ čo som s baterkou v ruje pochodoval hore-dole zisťujúc škody a do akej sračky sme sa to opäť dostali.

"Jon, počuješ ma?? Jon?? Sandy, nájdi Jona!!" Skríkol Paul, všetci sme mu boli ako synmi, ktorých on nikdy nemal. 

"Rozkaz šéf. Zvládneš to tu??" Sandy na mňa pozrel, keď mu dal Paul jasný rozkaz.

"Nie je tu čo zvládať. Všetko je na sračky." Zamrmlal som, aby som ešte vyše nevystrašil ľudí na vôkol nás a zamával rukou, že môže ísť, keďže mňa zaujalo niečo iné.

"Sandy, máš ho??"

"Ešte nie. Je tu veľa trosiek, drôtov a veľa dymu. Dlho tu nevydržíme šéf."

"Už na tom pracujeme, neboj. Máš ho??"

"Áno. Je zranený a v bezvedomí, ale tep má v poriadku. Je tu 6 civilistov a z toho jedna žena je vážne zranená." 

"Šéf, nemôžeme sa dostať dnu. Je to tu kompletne zahádzané. Žiadna šanca dostať sa dnu."

"To isté na druhej stane. Je to tu všetko skrz na skrz." 

"Dobre Sandy, ostaň pri zranených. Josh vráť sa späť." 

"Dve bomby, dva výbuchy!!" Skríkol som, keď som už vyše nemohol počúvať ich rozhovor a stále pochodoval okolo veľkého úložného boxu. 

"Na čo myslíš Liam??" Nechápavo sa spýtal Paul.

"Dve bomby. Prečo dve??" Stále mi to nešlo do hlavy. Prečo dve?? Ak by nás chcel zbiť, postačila by pokojne jedna väčšie, nie dve malé.

"Maximálne poškodenie?? Druhá bola záložná." Uvažoval, ale nie správne. Záložná by nevybuchla naraz s tou prvou. Ani keby sa jej niekto dotkol.Vždy tam je určitý časový úsek. Minúta, možno dve, keby náhodu zlyhá ta prvá.

"Bomby síce bolí veľké, ale neboli obrovské. Nemali nás zabiť. Odrezal nás od všetkého." Konštatoval som a po niekoľkýkrát prešiel okolo veľkého uzamknuté boxu, ktorý výbuch vôbec nezničil. 

"Čo tým myslíš??" Spýtal sa zatiaľ čo som sa zastavil a sledoval nepoškodený box.

"To je ono. Akoby nechcel zničiť niečo konkrétne, len uzavrieť chodbu. Čo sa mu aj podarilo, do riti!!" Zamrmlal som a stále sledoval box až som k nemu nakoniec prišiel a snažil sa ho otvoriť, ale bezúspešne. bol na zámok a my bez náradia. 

"To je teraz jedno. Musíte sa stade dostať, počuješ Liam??"  Skríkol po mne, keď som mu neodpovedal. 

Jednoducho som nemal čas. Hľadal som svoju hračku s röntgenovým videním. Ten nepoškodený a uzamknutý box sa mi vôbec nepoznával. bol uložený presne tak, aby ho bomba, jedna či druhá, nepoškodila. a z toho logicky vyplýva, že tam niečo je. A keď som konečne našiel to čo som potreboval a potešil sa, že stále ide, som zistil aj čo. 

"Šéf, máme problém. Je tu ďalšia bomba. A táto je obrovská. Keď ich mám porovnať, tie dve pred tým boli nič. Ako prskavky." Zašepkal som.

"Liam, zopakuj to?? Asi som ťa zle počul. Ďalšia bomba?? Ďalšia taška??" Prekvapene sa spýtal a nebol sám, ktorý bol prekvapený. Ďalšia bomba znamená ďalší výbuch. A ďalší výbuch je naša okamžitá smrť.

"Och, kiež by. Prístroj mi ukazuje 30 až 35 kilo plastickej trhaviny. Netuším, kde jej toľko nabral a prečo ju sem dal, ale táto bomba zhodí celú budovu a s ňou aj nás, Paul." Informoval som ho.

"Časovač??"

"Hľadám ho, ale mašinka mi za chvíľu odíde a ja tu veľmi zlé svetlo." Vážne to nemôže byť ešte vyše na hovno než teraz.

"Tak skús hľadať rýchlejšie. Sandy?? Ako sú na tom civilisti?? Aké majú zranenia??" Spýtal sa Paul Sandyho zatiaľ čo som tu ja hľadal časovač. Vážne?? Teraz?? Keď potrebujem mať ticho, aby som sa mohol sústrediť??

"Väčšinou sú to len povrchové zranenie, ale jedno je vážne. A Jon je stále v bezvedomí, ale tep ma normálny a aj dýchanie je v norme." Odpovedal mu.

"Pomoc je na ceste. My už niečo vymyslíme. Zostaň pri nich. Louis?? Ako sme na tom??"

"Kompletne zablokovaný. Je to tá hlavná stena, s ktorou sa nesmie hýbať ani do nej vŕtať. Niečo zle odstránime a padne to celé. Podľa kapitána hasičskej služby by to celé odstrániť trvalo možno tak 3, 4, hodiny."

"Čo myslíš, Liam??" Spýtal sa ma práve vtedy, keď som našiel časovač. 

"Že by sme mali stadeto všetci okamžite vypadnúť." Zamrmlal som kývajúc rukou na Sadyho, aby prišiel za mnou.

"Prečo??" 

 "Nie je to normálny časovač, ale chemický. Nemôžem byť presný, šéf, ale máme najviac päť minúť, kým to tu celé vybuchne."  Zašepkal som.

- 5 komentárov = nová časť