Federal Bureau of Investigation 23 3/3

Oficiálne môžem prehlásiť, že už mám napísané časti dokonca, chystám sa dopísať Baby, a potom pracovať na novej poviedke, tešíte sa?? :)) S kým chcete, aby bola, prijímam návrhy :)) Ďakujem veľmi za komentáre, strašne ste ma potešili a veľmi si ich vážim :)) Ospravedlňujem sa za chyby, ale momentálne ich nemôžem opraviť, odchádzam už preč :)) Kate






"Pomoc je na ceste. My už niečo vymyslíme. Zostaň pri nich. Louis?? Ako sme na tom??"

"Kompletne zablokovaný. Je to tá hlavná stena, s ktorou sa nesmie hýbať ani do nej vŕtať. Niečo zle odstránime a padne to celé. Podľa kapitána hasičskej služby by to celé odstrániť trvalo možno tak 3, 4, hodiny."

"Čo myslíš, Liam??" Spýtal sa ma práve vtedy, keď som našiel časovač. 

"Že by sme mali stadeto všetci okamžite vypadnúť." Zamrmlal som kývajúc rukou na Sadyho, aby prišiel za mnou.

"Prečo??" 

 "Nie je to normálny časovač, ale chemický. Nemôžem byť presný, šéf, ale máme najviac päť minúť, kým to tu celé vybuchne."  Zašepkal som.

...

"Koľko??" Skríkol po mne. Snáď ma z toho nechce viniť?? Veď ja som sem ani nechcel ísť.

"Päť minút." Zopakoval som.

"Skús to zaistiť." Rozkázal. Nechce sa vymeniť??

"Šéf, niečo zle stlačím a je po nás." Zamrmlal som.

Boli dve možnosti ako dnešný deň dopadne. Prvá je, že dnes budem mať pekla z šťastie a zneškodním tu bombu skôr, ako vybuchne a zničí všetko na okolo vrátane nás deviatich. Ale keďže ja nie som ten typ človeka, ktorý má šťastie v živote, tak dnešný deň dopadne presne takto: "Všetci zomrieme."

"Dobre, chápem. Už sme všetkých dostali preč z budovy aj  pred budovu je prázdno. Teraz musíme vymyslieť, ako vás dostať von." A ja už mám nápad.

"Paul, musí byť aj iná cesta. Ventilácie, šachty, čokoľvek." Jeho zúfalý hlas dával jasne najavo, že iná cesta neexistuje. Sme tu uväznení, a aby toho nebolo málo, mám na krku ďalšiu bombu a 8 ľudských životov.

"Mám plán." Zašepkal som, keď som opatrne odtiahol box od steny.

Na vrchu uzamknutého boxu sa nachádzala jedna väčšia skrutka. Nebola to obyčajná skrutka aké sa nachádzali na boxe, ktoré ho držali po kope a ani taká, ktorá sa používa na pribíjanie do stien, keď chceme niečo prichytiť. Bola to skrutka, ktorá sa používa do klasického chemického časovača.

Preto som z ľavého vrecka vytiahol malý skrutkovač, ktorý ma zachránil už v nejednej stratenej situácií akou je táto, a verte, že táto situácia nie je len stratená, ona je beznádejná, a začal pomaly točiť skrutkovačom až kým mi skrutka nezostala v ruke. Tým, že som vytiahol skrutku, otvorila sa malá fľaštička, ktorá do obehu bomby vypustila kyselinu, ktorá keď sa dostane k spúšťaču, nastane výbuch a ako to už býva, všetci zomrú.

A keďže mi si našu prácu, ktorú momentálne z duše nenávidím, vykonávame najlepšie ako vieme, nosíme zo sebou všetky potrebné veci, ktoré sa dajú pri zneškodnení bomby využiť. A takou vecou je momentálne aj tekutý dusík, ktorý Sandy zobral aj s ostatnými vecami.

Preto som opatrne vytiahol fľašu s tekutým dusíkom z malého prenosného chladiaceho boxu a opatrne ho priložil k otvoru bomby, kde sa nachádzal už vytiahnutá skrutka a pomaly ho začal liať. Vzhľadom k tomu, že kyselinu nič nezastaví, ani najnovšie technológie, tekutý dusík nám dá maximálne 30 minút navyše, kým bomba vybuchne. Aj to za predpokladu, že ho nalejem správne. Ak nie, opäť sa zopakuje predošlý scenár: "Všetci zomrieme."

"Koľko nám to dá času??" Spýtal sa Sandy, ktorý chodil hore-dolu - kontroloval mňa, kontroloval zranených a aj tých, ktorí to psychický nezvládali. a medzi nimi aj Jona, ktorý sa ešte stále neprebral.

"Snáď dosť na to, aby nás Louis dostal von."

"Šéf?? Sandy??" Ozval sa mi v uchu chrapľavý hlas Jona, ktorý sa zrejme práve teraz prebral.

"Pôjdem ho skontrolovať." Povedal Sandy, na čo som prikývol a dolial posledný zvyšok tekutého dusíka. Snáď nám to pomôže.

"Veľmi si nás vystrašil kamoš. Si v pohode??" Ozval sa Paul a ja som nemusel byť ani pri ňom a vedel som, že sa usmieva. Aspoň tak, ako keď sa človek dozvie, že osoba blízka jeho srdcu, žije. Predsa len, boli sme ako rodina. Všetci za jedného, jeden za všetkých.

"´Všetko ma bolí, ale zrejme mám všetko na správnom mieste, šéf." Odpovedal pomaly a opatrne. Aj z hlasu sa dalo jasne počuť, že sa necíti najlepšie, ale podstatné bolo jedno, a to že žije.

"Mali ste tie bomby nechať pyrotechnikom!"

"To by som bol rád."

"Aké má zranenia, Sandy??"

"Odreninu na hlave, šéf."

"Som v pohode." Zachrapčal, sám sa chcel o tom presvedčiť, ale neoklame ani seba, ani nás. No teraz nebol ten správny čas na dohadovanie alebo hádky.

"Okey. Čo tie únikové cesty??" Spýtal sa Paul. Vedel som, že to je len preto, aby naňho nenakričal. Nie preto, že by to bola jeho chyba, toto nebola chyba ani jednoho z nás, čo sme tu uväznení, ale preto, že sme sa oňho všetci báli a preto, že máme na krku jednu veľkú, bez kódu nezničiteľnú bombu.

"Nemáme nič." Povedal Sandy, ktorý bol pri Jonovi a ostatných zranených a spolu s jedným pánom, ktorý tu zrejme robil SBS-kára, sa ich snažili upokojiť.

"Sme tu v pasci??" Spýtal sa prekvapene Jon. Ach kamoš, keby si ti len vedel, že sme tu odsúdení na zánik.

"Nie tak celkom. Našiel som cestu. Ventilačná šachta, ktorá vedie až do podzemia. Spustím sa približne 15 metrov na lane z odťahovacieho auta. Mal by som byť potom presne vedľa vás. Pokúsime sa prebúrať stenu, ktorá bude medzi nami a bezpečne vás odtiaľ dostaneme von." Oznámil nám Louis a vo mne zbĺkol malý plamienok nádeje.

"Aká je šanca, že sa to podarí, Liam??"

"Veľmi veľká. Dusík spomalil kyselinu a momentálne je tam -70 stupňov, čo nám dá okolo 30 až 40 minút."

"Josh!!Dones mi zariadenie na odpálenie steny."

"Perrie, skús nájsť niečo čo tu nesedí. Niekto za toto musí byť zodpovedný."

"Hľadáš motív, šéf??"

"Bezúspešne. Priveľa firiem a ešte vyše ľudí."

"Čo keby sme sa sústredili na to, kto vyrobil tú bombu??"

"Môžeme ho vystopovať a prinútiť ho, aby ju zneškodnil."

"Môžeme to aspoň skúsiť."

Ako som tak počúval rozhovor medzi Paulom a Perrie, ktorý sa snažili nájsť človeka, ktorý je zodpovedný za to, že sme sa všetci ocitli v tejto veľkej sračke,  pozoroval som uzamknutý box, kde sa nachádzala bomba a rozmýšľal, že nemôže byť všetko také ľahké ako sa zdá byť. A presne tak to aj bolo.

"Dobre Jon, som na mieste, počuješ ma??" V uchu sa mi premávali hlasy, ale ja som sa dokázal sústrediť len na jedno. Aby sme neodpálili bombu skôr, ako je naplánované.

"Si presne na opačnej strane." Odpovedal mu Jon, keď si vzájomne zaklopali na stenu. Fajn, hrajte sa tu na susedov, veď o 10 metrov je len 35 kilová bomba.

"Výbušnina je prilepená, môžeme začať??" Pomaly som vstával zo zeme a vzdialoval sa od bomby, aj keď som mal myseľ stále zaneprázdnenú podstavcom, na ktorom bola položená.

"Áno." Povedal Jon a utekal sa skryť do vedľajšej miestnosti, kde sa nachádzali ďalší civilisti.

"Počkať, počkať, počkať!! Je tu náhradný spínaš, musím ho zaistiť." Skríkol som, keď som si pre istotu kľakol späť na zem a skontroloval podstavec, ktorý nebol tak celkom podstavcom.

"Ako??" Neveriacky sa spýtal Paul. Áno, máme až priveľmi málo času na záchranu 9 civilistov a 3 agentov.

"Len musím zaistiť aby nespadol na zem, inak je po nás." Odpovedal som, a aj keď sa m ruky triasli od strachu, pravú som strčil pod podstavec a prilepil istič naspäť k bombe.

"Koľko to zaberie, Liam??" Nervózne sa spýtal Louis, ktorý už bol nachystaný, aby mohol odpáliť výbušninu, ktorá nám mala zaistiť odchod z tohto pekla.

"Pár sekúnd. Už to skoro mám." Zašepkal som. Áno, bál som sa. Na čo klamať??

"Môžeme??"

"Áno, ale Louis?? Nech je to dnes už posledná vec, ktorú odpálime." Vyslal som k nemu tichú prosbu. Ak to bude silnejšie ako predpokladáme, sme všetci mŕtvi.

"Odratávam. 5,4,3,2 .. 1." A nastal ďalší výbuch.

Našťastie, pre nás, oveľa menší ako bol ten prvý, takže potom, ako sme všetci skontrolovali či sú civilisti  v poriadku a skontrolovali veľký uzavretý box, kde sa nachádzala bomba, ktorý sa ani nepohol, sa vo mne malý plamienok nádeje rozrástol a už som nemyslel ani tak negatívne ako predtým.

"Sandy?? Podarilo sa??" Spýtal sa Louis, ktorý bol stále pripevnený na lane, aj keď stál na pevnej zemi.

"Áno. Je tu dostatočný priestor na to, aby sme sa cez to prepchali." Odpovedal mu Sandy, ktorý odo mňa odbehol, aby mohol zistiť, ako sme vlastne na tom.

"Jon?? Tu je Sam zo záchrannej služby. Videl som tie fotky, ktoré mi Sandy poslal hneď po výbuchu. Posielam ti dole nejaké lieky, musíme ju udržať pri vedomí. Myslíš, že by si tam mohol niekam zavesiť infúziu??"

"Myslím, že by sa s tým niečo dalo urobiť." Zachrapčal. Ešte stále na tom nebol najlepšie. Na hlave mal tržnú ranu, ktorá, aj keď sme ju ošetrili, stále krvácala a to ho oberalo o sily, ktoré teraz potreboval.

"Posielam dole lieky." Informoval nás Louis, ktorý to tam hore všetko riadil.

"Je to veľmi hlboko, bude to chvíľu trvať."

"Je tam 9 ľudí, koľko to vychádza na jedno??" Spýtala sa Josh, ktorý bol s Louisom hore.

"Tam a späť. asi tak 3 minúty." Odhadol Sandy.

"To je 27 minút." Automaticky zo mňa vypadlo. Ešte vyše na tesno to nemôže byť??

"To nezvládneme."

"Mohli by ste nám sem poslať nejaké nástroje a my by ste tu dieru nejako zväčšili. Možno nám to získa vyše času."

"Čo ty na to Liam?? Môže to vyjsť??"

"Môže, ale taktiež môžeme skúsiť niečo iné a riskovať, že tu bombu odpálime skôr."

"Ale skúsiť to môžeme, Liam. Inak odtiaľ všetkých nedostaneme."

"Počkať, to tu bombu necháme vybuchnúť?? Veď to zničí celú budovu. Tlaková vlna môže zničiť všetko na okolo 1 až 3 kilometre." Prekvapene som sa spýtal. toto vážne nemôžu myslieť vážne. Našou, mojou, úlohou je zneškodniť bombu a zachrániť čo najviac ľudských životov.

"Dochádza nám čas, Liam. Musíme vás odtiaľ dostať von. Koniec diskusie." Rozkázal Louis, ale aj tak mu nedochádzala jedna vec. Ja pôjdem ako posledný a dovtedy spravím všetko, aby som ju zneškodnil. Aj keď je to nemožné.

"Dobre, ideme na to. Pripevni prvého civilistu, Sandy. Začni podľa abecedy, myslím, že to je najlepší nápad."

"Idem na to. Takže, kto ide prvý??" Spýtal sa Sandy zatiaľ čo podával Jonovi potrebné lieky.

"Ja som Eve (Ív)" Ozval sa tenký roztrasený hlas mladej ženy, ktorá po celý čas sedela schúlená v kúte so slzami v očiach.

"Okey. Louis, prvý civilista je pripnutý. Pomaly ťahaj. Ale veľmi opatrne, trčia tu aj drôty."

"Šéf??  Mám ďalší problém. Tento deň je fakt na hovno. Ten čo postavil tú bombu, nechcel aby sa jej ktokoľvek dotkol. Posielam ti video. Spínač je chránený infračervenými paprskami. Dotknem sa ich a vybuchne to." Oznámil som Paulovi, keď som opatrne odstránil zadnú čas boxu a tak sa z uzamknutého boxu stal otvorený.

"Ako to??"

"Paprsky sú spúšťací mechanizmus. Rozbijem sklo, preruší to paprsky a vybuchne to. Je tu malá klávesnička z číslami, ktorá to vypína, ale ta bomba je ako pevnosť. Zadá zlý kód a vybuchne to. a kód môže byť hocičo v čísliciach. Mám síce otlačky prstov čo znižuje počet na asi tak milión. A práve teraz máme presne 20 minút kým to vybuchne." No môže byť tento deň ešte horší?? Na čo som vlastne ráno vyliezal z postele?? Och, áno, už viem. Aby som Sophii vyznal lásku. Čo som v podstate aj spravil, ale to, že mi to vyletelo len tak z úst, sa nepočíta.

"Šéf, myslím, že už som nášla nášho chlapíka. Volá sa Alexi Wolf. Pracoval v tejto firme vyše 3 rokoch pokiaľ ho nevyhodili. Pacoval na navigaciach pre raketové systémy. Vyhodili ho za to, že to všetko predával inej firme. Myslím, že je to skvelý dôvod na to, aby zhodil celú firmu. Posielam všetkým fotku, aby začali pátranie." Oznámila nám Perrie, ktorá to mala na starosť.

"Myslím, že môžete odvolať pátranie. Ten chlap je tu po celý čas s nami." Zašepkal som, keď som si pozrel správu, ktorú mi Perrie poslala.



- 5 komentárov = nová časť!!