Baby 1

"Kam ideš??" Spýtala sa rozospatým hlasom a obrátila sa na druhý bok, aby na mňa videla.

"Volal mi Paul. Máme poslednú poradu ohľadom turné. Nezdržím sa dlho, sľubujem. Cestou nám kúpim raňajky." Usmial som sa a pobozkal ju na čelo.

"Dobre. Ľúbim ťa." Zamrmlala a zavŕtala sa hlbšie do prikrývok.

"Aj ja teba." Zašepkal som a potichu odišiel z izby.

Na chodbe som si obul jedny z mojich obľúbených topánok, prehodil cez seba kabát, vzal kľúče od auta a spolu s Lokim vyšiel do chladného počasia. V rýchlosti som ho vyvenčil, zaniesol späť do bytu a potom som sa autom odviezol pri naše nahrávacie štúdio, kde sa konajú všetky dôležité porady.

"O čo ide??" Spýtal som sa a usadil vedľa Zayna.

"Ešte potrebujeme upresniť pár dátumov a dohodnúť posledné pesničky, takže sa sústreďte, nech už to je za nami." Oznámil nám Paul a na stôl rozložil niekoľko papierov.

Po hodine sme sa konečne dohodli na dátumoch, určili si posledné skladby, ktoré odspievame na pódiu a dokončili posledné úpravy nového videa. Rozlúčil som sa s chalanmi, tak isto aj s Paulom, a odišiel do pekárne oproti, kde okrem skvelých čerstvých šišiek s marmeládou, predávajú aj výbornú horúcu čiernu kávu.

"Pán Payne, dobré ráno. To čo vždy??" Usmialo sa na mňa mladé ryšavé dievča s veľkými modrými očami.

"Ránko. Čo som ti hovoril o tom mene, Elis?? Aký pán Payne?? Veď som starší len o tri roky." Pokarhal som ju s úsmevom.

"Prepáčte, vlastne prepáč. Takže Liam, to čo vždy??" Nervózne si zastrčila prameň vlasov, ktorý jej vypadol z drdola, za ucho.

"Nie, nie. Poprosím dve čierne kávy a štyri marmeládové šišky. Tentokrát nesiem raňajky priateľke." Mrkol som na ňu a rozhliadol sa okolo seba.

Okrem Elis, mňa a Julie, druhej pokladničky, tu bolo ešte zopár zákazníkov. No mňa najviac zaujala menšia hnedovláska s niekoľkými taškami v ruke a veľkým bruchom, ktoré by ste zbadali aj z diaľky. Unavene sa predklonila, aby si mohla prezrieť výber chutných koláčikov na pulte, pričom sa rukou pohladila po brušku.

"Bude to 2,70." Z môjho zízania na cudzie, respektíve, cudziu tehotnú ženu, ma vyrušil Elisin jemný hlások.

"Páči sa." Z peňaženky som vybral nejaké drobné a s úsmevom ich podal Elis.

"Ešte chvíľku počkaj, prosím. Akurát sme dali variť kávu." Oznámila mi a začala sa venovať žene za mnou.

Poodstúpil som, aby sa lepšie dorozumeli a očami znovu zablúdil k tehotnej žene, ktorá sa práve zohýbala pre tašky na zemi, keď skríkla na celú pekáreň. Tvár sa jej skrčila v bolestnom kŕči, jednou rukou sa chytila za pult a druhú si položila na brucho. Dlho som ani rozmýšľať nemusel a rýchlo prebehol k nej.

"Ste v poriadku??" Strach v mojom hlase sa nedal prepočuť.

"Praskla mi plodová voda!!" Skríkla hlasnejšie ako predtým a nechty mi zaryla do ruky.

"Čo??" Nechápavo som na ňu pozrel.

"Ja rodím!!!" Mokré vlasy sa jej prilepili na čelo a ona sa snažila zhlboka dýchať.

"Toto je zlé. Budete môcť prejsť k autu?? Odveziem vás do nemocnice." Povedal som rozhodne.

"Ledva stojím na nohách!!" Nahnevane ku mne stočila tvár a ja som mal konečne možnosť prezrieť si tie krásne čokoládové oči zaplnené strachom.

"Vezmem vás na ruky. Auto mám hneď na boku." Oznámil som jej a opatrne ju vzal na ruky ako nevestu.

Cez to malé v jej brušku to bolo dosť ťažké, ale nakoniec som to nejako ustál a pomaly, čo nebol veľmi dobrý nápad vzhľadom na situáciu, som prešiel k veľkému Rang Rovri, zaparkovanému uprostred parkoviska. Skôr než sme vyšli von, som zakričal na Elis, aby schovala jej tašky a naše objednávky s tým, že sa pre ne vrátim.

Keď som uložil neznámu a hlavne rodiacu ženu na zadné sedadla môjho auta, prešiel som dopredu a sadol si za volant. Motor našťastie naskočil hneď po tom ako som otočil kľúčikom a ja som už na nič viac nečakal. Dupol som na plyn a uháňal do nemocnice pár ulíc odtiaľto.

"Ako vám je??" Spýtal som, keď som nechcene zastal na červenej.

"Skús hádať!!" Ironicky skríkla, v spätnom zrkadle som mohol jasne vidieť jej zavreté oči a rýchle dýchanie.

"Kedy máte vlastne termín??" Znovu som sa spýtal a nohou stlačil pedál od plynu, keď červenú vystriedala zelená.

"Nevykaj mi pre boha!!!" Tentokrát zvrieskla na plné hrdlo a z očí sa jej vykotúľali slzičky. "Za dva týždne." Odpovedala a unavene sa oprela o sedadlo.

"Už sme tu." Varoval som ju a auto odstavil rovno pred vchodom do nemocnice.

Vybehol som z auta, prešiel do zadu a opäť opatrne vytiahol mladú ženu. Prečo som si pred tým nevšimol, že môže mať asi tak toľko koľko ja?? Pokrútil som hlavou a teraz už rýchlejšie ako v pekárni, som s krikom vbehol do nemocnice.

"Rodííí!!!" Skríkol som na plné hrdlo a dievča v mojich rukách mi to svojim krikom potvrdila.

"Položte ju sem na vozík. Doktor je na ceste." Pokojne k nám pricupitala paní z informácií spolu s nemocničným vozíkom, na ktorý som položil moju tehuľku. Moju??

Po chvíli k nám pribehol primár Martinez, aspoň tak to stálo na kartičke pripnutej na bielom plášti, vzal vozík a rýchlejším tempom sa vybral smerom, ktorým prišiel. Ani nechápem prečo, ale vydal som sa za nimi a za pár sekúnd mi už budúca mamička na vozíku opäť zvierala ruku v tej svojej.

"Dobre. Presuňte ju na lôžko a pripravte. Ideme rodiť klasickou cestou. Zavolajte detskú primárku a doneste veci pre novorodenca." Rozkázal doktor panovačným hlasom a skôr než som stihol odísť, nejaká sestrička ma schytila za ruku a navliekla do modrého sterilného plášťa.

Snažil som sa im povedať, že ja tu vôbec nemám byť. Že ja nie som otec, ale oni ma nepočúvali. Stále dookola hovorili, že všetko bude dobre. Že to nie je také zlé, ako to mnohí muži opisujú, a že sa nemám ničoho obávať. Spomínali aj, že sa mám pripraviť na stresujúce slová mojej partnerky, ale keď uvidí svoje bábätko, všetko sa zmení.

Kde je vlastne jej manžel, priateľ alebo ktokoľvek s kým to malé čaká?? On by tu mal byť. On by ju mal utešovať, držať za ruku a vravieť ako veľmi ju ľúbi. Aj ich dieťa. Nie ja. Náhodný okolo idúci, mladý a veľmi starostlivý človek. Veď ja ani neviem čo mám robiť a  čo mám hovoriť. Ani neviem či to všetko zvládnem.

"Pane, počujete ma??" V hlave sa mi začal ozývať ženský hlas a na koniec ma prebrala silná facka.

"Au." Sykol som a priložil si ruku na líce.

"Boli ste zamyslený. Musela som vás nejako prebrať, aby ste vnímali. Máte na sebe sterilné oblečenie, môžete ísť za vašou partnerkou. Veľa šťastia." Povzbudivo sa na mňa usmiala a postrčila ma do pôrodnej sály.

"Ale, ale ..." Chcel som im povedať všetky svoje myšlienky a aj to, že ja nie som ten správny chlap, ktorý by tu mal stáť, ale bolo neskoro.

"Čo tu robíš?!!" Skríkla žena, ktorú som priviezol a na sestričkyn príkaz znovu potlačila.

"J-Ja ani neviem." Pravdivo som povedal a rýchlo k nej pristúpil, aby mi mohla znovu drtiť ruku.

"Tak mamička, znovu sa nadýchneme a silno potlačíme. Vidím hlavičku." Povedal doktor a tehuľka vedľa mňa tak aj spravila, pričom mi drvila kosti na ruke jedna radosť.

"Agrr!! Prisahám, v živote už nebudem mať sex bez ochrany!!" Skríkla a znovu potlačila.

"Bude to v poriadku. Pokoj. Dýchaj. Zhlboka dýchaj. Nemysli na to." Pokojným hlasom som jej šepkal do ucha a vreckovkou, ktorú som našiel na stolíku vedľa mňa, som jej zotieral pot z čela.

"Pokoj?!! Vieš vôbec ako sa cítim?? Aká to je bolesť?? Tam dole?? Rozťahujem sa tam!!!" Ďalej na mňa kričala, no nevenoval som jej pozornosť. Tú totižto upútal detský plač a malá zakrvavená hlavička.

"Hlavička je vonku. Už len telíčko. Teraz sa upokojíme. Upokojíme svoje dýchanie, a keď poviem "teraz," poriadne sa nadýchnete a čo najsilnejšie potlačíte. Dobre?? Dobre. Takže sa nadýchneme a tlačíme mamička, tlačíme. Teraz!!" Skríkol doktor a ja som už len očarovane pozoroval, ako z nej vychádza maličké bábätko. Veľmi maličké. A veľmi krásne.

Doktor podal dieťa ďalšej žene, ktorá celí čas pobehovala okolo prístrojov a tá s ním odišla do miestnosti vedľa. Pustil som ruku matke, ktorá práve porodila svoje, typujem prvé dieťa a odišiel som za staršou ženou, podľa všetkého to bola primárka z detského oddelenia. Tá maličké umyla, prezerala, kontrolovala jeho funkcie a potom ho zabalila do perinky.

"Gratulujem otecko." Usmiala sa na mňa a podala mi zabalené bábätko do rúk.

Sklonil som hlavu a pozrel sa na to nádherné stvorenie. Mal zavreté očka, maličké ručičky držal v päsť a spinkal. Úplne som zabudol na oslovenie doktorky a na tvári sa mi objavil bezstarostný úsmev. Nohy sa mi konečne rozhýbali a ja som s očami prilepenýni na malom bábätku prešiel späť do pôrodnej sály.

"Gratulujem, je to chlapček." Povedal som pyšne, akoby bol môj a podal syna jeho matke.



- mala to tu byť už skôr, ale po sto rokoch som bola s babami vonku, takže som si ich chcela užiť :)) Pôvodne som rozmýšľala, že ešte týždeň počkám s časťou, ale asi to tak spravím s FBI :)) Kate