Something About Me 2

Family

Hovorí sa, že rodinu si nevyberiete, ale myslím, že každý sa raz ocitol v situácii, kedy by menil okamžite. Každý z nás si prešiel pubertou, či skorou alebo veľmi neskorou, a z vlastných skúseností a z hovorení zážitkov viem, že určite by ste menili. Tie hádky, trucovanie, robenie napriek a to známe slovné spojenie: "a just!!" sme si zažili všetci. Kto nie, tak to potom bude mať v živote ťažké, lebo to nie je prechádzka ružovou záhradou. A to ešte pekne hovorím.

Moja rodinka sa skladá z otca, mamky, brata a "pár" domácich miláčikov. Samozrejme sú tu ešte starý rodičia, krstný rodičia, sesternice atď., ale k tomu až neskôr. Možno. Kým alebo čím by som začala?? Hm .. ťažká otázka lebo fakt netuším. Tak to zoberiem pekne poporiadku. 

Otec, približne 190 cm vysoký na pohľad nie moc pekný, s veľkým bruškom akoby bol tehotný, chlapík. Čierne, s občasnými šedivými pramienkami, vlasy, do modrá sfarbené oči, pričom je jedno väčšie než druhé, veľký nos, ktorý som zdedila po jeho otcovi. a celkovo hlava ako vajce, aj tak by sa dalo opísať môjho otca. Keď mal 13, 14 rokov, spadol z tretieho poschodia a tri dni bol v kóme. To na ňom podľa mňa zanechalo následky typu - občasná agresivita, strácanie nervov, výbušnosť, netrpezlivosť, ale aj správanie hodné malého decka. Vyzerá to akoby som doma zažívala peklo, ale práve naopak. I keď sa niekedy situácie vyvinuli až k samému peklu. Ale aj to k tomu patrí, no nie??

Mamka, maličká sympatická, aj keď o tom by sa dalo polemizovať, s hnedo-žltými očami a čiernymi vlasmi, žena. Táto žena, ktorá si som ňou vytrpela deväť mesiacov a následne trpí ďalších sedemnásť. Žena, ktorá je tu vždy pre mňa, chápe ma najviac zo všetkých, aj o tom by sa dalo polemizovať, môžem sa jej zo všetkým zveriť, i keď následky sú katastrofálne, vždy dokáže poradiť. Žena, ktorá si za posledný rok prešla vážnou chorou a teraz je už konečne v poriadku. Aj po nej, vlastne iba po nej som zdedila všetky svoje povahové vlastnosti, črty tváre, oči a možno ešte niečo, ale ťažko som ňou, keďže veľmi rada zabúdam. 

Brat. O sedem rokov mladší brat, s, stále neviem po kom, svetlými vlasmi a modrými očami, v ktorých žiaľbohu vidíte iba zlobu. Ale veď je mladý, treba si užívať, však?? To si poviete vy, ktorý s ním netrávite 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Iba tu ďakujem, že existuje väznica menom škola. Tak čo vám mám o ňom povedať?? Ja som zdedila vlastnosti po mamke a on po otcovi, takže si to viete predstaviť. Hádky, bitky, osočovanie na každom kroku. Niekedy som horšia než on, ale kto by sa nevyžíval, keď mu mamka nadáva a pritom na moju adresu posiela nepriamu pochvalu?? Ale vieme sa spolu správať aj normálne. Ale to iba pri filmoch, keď mu ústa zapchám pukancami. Cez všetky naše hádky, spory, nadávanie jeden na druhého, ho tak či tak milujem a nedokážem si bez neho predstaviť život. 

Naši maznáčikovia alias domáce zvery. Tích bolo. Presne neviem koľko mi bolo, asi som bola prváčka, možno som bola ešte v škôlke, mali sme andulku. Andulky. Naše prvé domáce zvieratko. Bola modrá, to si pamätám, to je moja obľúbená farba. Dokonca boli dve, aby jej nebolo smutno, ale na farbu tej druhej si nepamätám., logicky by som z toho mohla vyvodiť, že bola zelená. Raz sme šli preč, vonku bolo pekne, tak ich mamka dala na balkón, nech sa vyvetrajú. ale zabudla im dať na klietku misku z vodou, oni sa cez to prepchali a uleteli. A tak sme s otcom presvedčili mamku na korelu. Veľkú zelenú, podobná papagájovi. Aj tá žiaľ uletela. To je dlhý príbeh. Za moje, prvé peniaze, nepamätám si, že by to boli prvé, som si kúpila škrečka. Bol iba môj, bola to ona a bratovi som nedovolila sa jej chytiť. Samozrejme čo mám ja musí mať aj on, tak mu rodičia kúpili tiež jedného. Chlapca. A ako to už chodí, dali sme ich do kopy a čo z toho vzniklo?? Ďalšia starosť navyše. Väčšinou ich porodila tak 5,6 ale vždy prežili len 2,3. Tak sme sa o nich starali až pokiaľ neodišli. Asi tak 3 roky do zadu dotiahol otec domov dve korytnačky. Volajú sa Michelangelo a Donatello. Čo na tom, že sú to baby??  Teraz korytnačkám robia spoločnosť aj morčatá. Presnejšie štyri. Určite sa pýtate či sme normálna rodina. Nie sme, ale to nie je podstatné. Opäť to boli dve morčatá opačného pohlavia a už veľmi dobre viete ako to všetko končí. A prvý júnový týždeň tohoto sa nám narodili ďalšie tri - jedno dievča, Priscila, veľmi aktívne morča. Červenoočko, bojazlivý to tvor a Myšiak Stuart Little III., ktorý už niekoľkokrát vyvalil dvierka na klietke. Ich matka zomrela asi dva týždne potom a tak teraz žijú s tatinom Tomom - strach v očiach, keď sa brat pohybuje okolo klietky, mu vidíte aj na sto kilometrov.

A čo ku koncu?? Milujem svoju rodinu, celú a všetkých. A verte je ich veľa a to všetko len z otcovej strany, keďže od mamky poznám len uja a babku. Často sa hádame, nevieme sa na ničom zhodnúť, nepriznávame sa jeden k druhému, no to k tomu patrí. K tomu nášmu spoločnému životu.

neuveriteľný je ten song :))

- taký v podstate nepodstatný článok o mojej rodinke, ale tak keď som si povedala, že vám poviem niečo o sebe a mojom živote, tak už poriadne, nie?? :)) dúfam, že sa vám to aspoň trochu páči, komentujte, nech viem, že ten čas strávení za notebook-om  nie je zbytočný :)) bola by som rada keby ste si rozmysleli či chcete v sobotu ďalší takýto článok alebo ČASŤ!! :)) ako vždy to závisí len od vás a od tej číslice 10 :)) zajtra konečne piatok, teším sa na víkend, sama doma, bude party, všetci ste pozvaný :)) a čo vy?? :)) Kate